Grand Central Terminal (2.2.1913)

Grand Central Terminal, často označovaný ako Grand Central Station, je železničný terminál v centre Manhattanu. Nachádza na 42. ulici a Park Avenue v centre Manhattanu v New Yorku. Stanica je južným koncom liniek Metro-North Railroad’s Harlem, Hudson a New Haven, ktoré obsluhujú severné časti newyorskej metropolitnej oblasti. Pre verejnosť bola otvorená 2.2.1913.

Grand Central Terminal
Fasáda stanice na 42nd Street.

Charakteristická architektúra a interiérový dizajn budovy stanice Grand Central Terminal mu vyslúžili zápis ako národná kultúrna pamiatka. Dizajn zahŕňa množstvo umeleckých diel. Grand Central Terminal sa stal jednou z desiatich najnavštevovanejších turistických atrakcií sveta. Okrem cestujúcich vlakom a metrom navštívi budovu viac ako 20 miliónov turistov ročne. Hlavná hala terminálu sa často používa ako miesto stretnutia. Stanica sa často objavuje aj vo filmoch a televízii. V Grand Central Terminal sa nachádza nie len množstvo obchodov, ale aj luxusné reštaurácie a bary, jedálne, trh s potravinami, knižnica, sála na podujatia, tenisový klub. Budova je aj sídlom riadiaceho centra a kancelárií pre železnicu a má vlastnú podzemnú elektráreň.

Grand Central Terminal
Hlavná hala počas rannej špičky.

Pomenovanie

Grand Central Terminal si nechala pre svoje vlaky postaviť New York Central Railroad. Nachádza sa na mieste, kde predtým stáli už dve stanice. Miesto bolo vždy hovorovo známe ako Grand Central Station, ktoré si zachovalo po stanici z rokov 1900 až 1910.

Grand Central Terminal
V hlavnej hale stanice je až 10 zlatých lustrov. Každý z nich má 110 žiaroviek.

Stanica získala pomenovanie Grand Central Terminal už pred jej dokončením v roku 1913. Celý názov je vpísaný na jej fasáde na 42. ulici. Označenie ako terminál získala preto, že tam začínajú a končia vlaky.

Grand Central Terminal
Vanderbilt hall slúžila ako centrálna čakáreň. Dnes je prestavaná na multifunkčné centrum.

Terminál, rovnako ako pôvodné stanice, pôvodne navrhli pre medzimestskú dopravu. Tá fungovala na tomto mieste od dokončenia prvej staničnej budovy v roku 1871 až do roku 1991, kdy spoločnosť Amtrak ukončila prevádzku v termináli a začala využívať pre svoje spoje neďalekú stanicu Penn Station. Prostredníctvom prestupov sa cestujúci mohli napojiť na všetky hlavné linky v Spojených štátoch. Z Grand Central Terminal odchádzali vlaky do San Francisca, Los Angeles, Vancouveru, New Orleans, Chicaga a Montrealu. Pozoruhodným bol vlak New York Central’s 20th Century Limited, luxusný spoj, ktorý fungoval na chicagskú stanicu LaSalle Street v rokoch 1902 až 1967. Patril medzi najznámejšie vlaky svojej doby.

Grand Central Terminal
New York Central’s 20th Century Limited

Architektúra Grand Central Terminal

Grand Central Terminal navrhli ako dvojúrovňový. Horné podlažie bolo určené pre medzimestské vlaky a dolné pre prímestské vlaky. Táto konfigurácia, ktorú navrhol viceprezident New York Central Railroad William J. Wilgus, oddelila cestujúcich medzimestskou a prímestskou železnicou. Zjednodušil sa tým pohyb cestujúcich v stanici.

Grand Central Terminal
Ilustrácia z roku 1939, ktorá informuje cestujúcich o pohybe na stanici.

Hlavná hala sa nachádza na úrovni horných nástupíšť. Nachádza sa v strede budovy stanice. Z haly s rozlohou 3 300 m2 vedie východ priamo k väčšine koľají. Iba niektoré z nástupíšť sú prístupné z priechodov v blízkosti vestibulu. V strede haly je informačný stánok so štvorhrannými mosadznými hodinami. Hodiny sú jednou z najznámejších ikon Grand Central Terminal. Hlavné odchodové tabule sa nachádzajú na južnom konci haly.

Grand Central Terminal
Hlavná hala s ikonickými hodinami.

Interiér stanice je navrhnutý tak, aby umožnil cestujúcim vystupujúcim z vlakov vstúpiť do hlavnej haly a potom odísť cez rôzne pasáže. V severo-južnom smere vedú pasáže 42nd Street Passage a Shuttle Passage na 42nd Street a 45th Street Passage, ktorý vedie na 45th Street a Madison Avenue. Vo východo-západnom smere vedú tri pasáže Grand Central Market, Graybar Passage a Lexington Passage na Lexington Avenue. Každá z týchto pasáží vedie cez inú budovu. Pasáže dopĺňa siete tunelov v Grand Central North, ktoré vedú k východom na každej ulici od 45th Street po 48th Street.

Grand Central Terminal
Grand Central Market

Grand Central Market je prostrednou pasážou a nachádza sa v nej mnoho obchodov s potravinami. Miesto bolo pôvodne časťou 43rd Street. V roku 1975 bola v priestore postavená pobočka Greenwich Savings Bank. Miesto nakoniec v roku 1998 premenili na trhovisko.

Grand Central Terminal
Steakhouse pomenovaný po americkej basketbalovej hviezde Michaelovi Jordanovi je jednou z mnoha reštaurácií.

Železničná stanica

Stanica Grand Central Terminal je zapísaná v Guinessovej knihy rekordov ako stanica, ktorá má najviac nástupíšť . Celkový počet ostrovných nástupíšť a jedného bočného je 28. Celkový počet koľají je 67, z toho 43 je určených pre pravidelnú osobnú dopravu. Koľajisko v stanici dosahuje úctyhodnú dĺžku 31,4 km

Koľaje sa pri odchode zo stanice na sever zvažujú, aby pomohli odchádzajúcim vlakom zrýchliť a prichádzajúce spomaliť. V najvyťaženejšom čase prichádzajú vlaky do stanice každých 58 sekúnd.

Grand Central Terminal
Horná úroveň stanice.

Horná úroveň má 42 koľají. Dvadsaťdeväť obsluhuje nástupištia pre cestujúcich. Na východ od horných nástupíšť sa nachádza East Yard s desiatimi odstavnými koľajami. Balónová slučka vedie z koľají 38 – 42 na západnej strane stanice k odstavným koľajam 1 – 3. Severne od East Yard sa nachádza Lex Yard, druhá odstavná plocha.

Lex Yard v minulosti slúžil elektrárni pre Grand Central Terminal. Jeho dvanásť koľají má čísla 51 až 65, pričom koľajové čísla 57, 58 a 62 neexistujú. Medzi koľajami 53 a 54 a medzi koľajami 61 a 63 sa nachádzajú ​​nástupné plošiny, ktoré sa ale nepoužívajú pre verejnú dopravu. Koľaj 61 je známa tým, že slúžila ako súkromná koľaj prezidenta Spojených štátov amerických Franklina D. Roosevelta. Keď Roosevelt pricestoval do mesta svojim osobným vlakom, ten pristavili na koľaj 61 a z nástupišťa sa vyviezol špeciálne navrhnutým výťahom na povrch.

Grand Central Terminal
Spodná úroveň s pôvodnou balónovou slučkou.

Spodná úroveň má 27 koľají s číslami 100 až 126. Dve boli pôvodne určené pre poštové vlaky a dve boli určené na manipuláciu s batožinou. Dnes sa pre osobnú dopravu používajú iba koľaje 102–112 a 114–115. Balónová slučka na dolnej úrovni bola oveľa ostrejšia ako horná. Mohli sa tak na nej otáčať iba elektrické jednotky používané na prímestských linkách. Neskôr bola táto slučka odstránená.

Žaluď ako symbol Grand Central Terminal

Mnohé časti terminálu zdobia vyrezávané dubové listy a žalude. Súvisí to s pôvodným zakladateľom stanice Corneliusom Vanderbiltom. Žaluď bol symbolom rodiny Vanderbiltovcov a ich rodinné motto znelo „Z malých žaluďov rastú veľké duby“. Medzi týmito dekoráciami vyniká mosadzná žaluďová koncovka na štvorstranných hodinách v strede hlavnej haly. Dekorácie zo žaluďov alebo dubových listov však zdobia aj vence pod západným schodiskom hlavnej haly, sochy nad lunetami v hlavnej hale, kovanie nad výťahmi alebo elektrické lustre v hlavnej čakárni a hlavnej hale.

Grand Central Terminal
Ikonické štvorstranné hodiny.

Prekrývajúce sa písmená „G“, „C“ a „T“ sú vytesané na viacerých miestach, vrátane vlysov na vrchole niekoľkých okien nad pokladňami. V symbole sa nachádza písmeno T, ktoré pripomína prevrátenú kotvu. Slúži ako odkaz na obchodné začiatky Cornelia Vanderbilta v oblasti lodnej dopravy a trajektov.

Grand Central Terminal
Logo GCT.

Ďalšie zaujímavosti

V Grand Central Terminal nájdete aj podzemie známe ako M42. Je to elektrická rozvodňa s generátormi. Je rozdelená dve časti. Jedna poskytuje 16 500 kilowattov pre napájanie tretej koľajnice, druhá poskytuje 8 000 kilowattov pre ostatné osvetlenie a napájanie. Rozvodňa je postavená asi 30 m pod budovou Graybar. Spustili ju do prevádzky 16. februára 1930. Zaberá štvorposchodový priestor s rozlohou 76 x 15 m. V čase sprevádzkovania sa jednalo o najväčšiu rozvodňu na svete.

Grand Central Terminal
Elektrická rozvodňa M42.

Súčasťou stanice je aj tenisový kurt Vanderbilt. Otvorili ho v roku 1960 a v súčasnosti ho vlastní Donald Trump. Okrem toho, že ponúka kurzy pre mládež a dospelých, konávajú sa tu aj veľké turnaje.

Súčasťou stanice je aj stanica metra Grand Central – 42nd Street. Tá obsluhuje tri linky: IRT Lexington Avenue Line, IRT Flushing Line a kyvadlová linku IRT 42nd Street na Times Square.

Grand Central Terminal
Vanderbiltov tenisový klub.
Publikované v Amerika, USA | Označkované , , , , , , , | Vložiť komentár

James Watt (*19.01.1736)

Bol škótsky vynálezca, mechanik, fyzik a matematik. Jeho vylepšenie parného stroja sa stalo základom priemyselnej revolúcie. Neskôr vynašiel ešte výkonnejší dvojčinný parný stroj. Je po ňom v Medzinárodnej sústave jednotiek pomenovaná jednotka výkonu. 19.1.1736 sa narodil James Watt.

Wattov starý otec, Thomas Watt, narodený v roku 1642 sa presťahoval z rodného Aberdeenu do Cartsdyke, dnes predmestie Greenocku. Tu založil školu matematiky a učil miestnych rybárov a námorníkov ako správne navigovať. Neskôr zastával aj sudcovské funkcie a stal sa jedným z popredných občanov Greenocku. Dokázal vybudovať úspešný podnik, ktorý opravoval lode, navigácie a kompasy.

James Watt
Portrét Watta od Carla Frederika von Breda.

Po smrti Thomasa prevzal podnik jeho druhorodený syn, James Watt. Ten rozšíril podnikanie a zamestnával až 40 robotníkov. Po strate jednej lode prevážajúcej veľmi hodnotný materiál však prišiel o väčšinu majetku. Okrem podnikania pôsobil aj v štátnej správe. Viac ako dvadsať rokov bol členom greenockej rady, istý čas aj jej pokladníkom, nakoniec aj bailiom (obdoba richtára) mesta. Bol ženatý s Agnes Muirheadovou pochádzajúcou zo starej rodiny Muirheadovcov, ktorá sa už v 12. storočí usadila v v oblasti neskoršieho grófstva Lanarkshire.

Narodilo sa im celkom päť detí, štyria synovia a jedna dcéra. Traja z nich ale zomreli už v mladosti. Okrem Jamesa Watta sa dospelosti dožil ešte jeho brat John, ktorý však zomrel na mori na ceste do Ameriky vo veku len vyše dvadsať rokov. Mladý James tak zostal jediným žijúcim potomkom.

Mladý James Watt

James Watt už od detstva vynikal v matematike. Kvôli svojmu chatrnému zdraviu však ale nemohol spočiatku navštevovať školu. Preto sa jeho vzdelávaniu venovali jeho rodičia doma. Matka ho naučila čítať a otec ho neskôr naučil základy aritmetiky a geometrie. Za jeho domáce vzdelávanie boli rodičia často karhaní. Neskôr James Watt navštevoval obchodnú školu a neskôr gymnázium, kde sa zaujímal najmä o fyziku a matematiku. Často ho pre jeho inteligenciu radi vzdelávali aj miestni odborníci. Podľa Wattových životopiscov za jeho neskorším úspechom treba hľadať to, že už ako malý trávil čas v otcovej dielni, kde vyrábal kladkostroje, rumpály a pod.

James Watt
Socha Watta v Hunterian Museum v Glasgowe od Francisa Chantreyho.

Od svojich 14 rokov sa často zdržiaval u svojho strýka v Glasgowe, kde sa začal zaujímať o chémiu a anatómiu. Po smrti svojej matky začal u strýka aj následne od júna roku 1754 do mája 1755 bývať. V Glasgowe sa začal živiť ako výrobca meradiel ale aj opravou a výrobou rôznych iných vecí, ako napríklad okuliarov, huslí, spinetov, rybárskych prútov či kladiek.

V tom čase sa Watt zoznámil Johnom Andersonom, profesorom prírodnej filozofie. Ten si Watta tak obľúbil, že mu umožnil prístup do svojej vedeckej knižnice, v ktorej Watt trávil veľa času. Prostredníctvom Johna Andersona bol uvedený do spoločnosti ďalších profesorov. Najviac upútal pozornosť profesora prírodnej filozofie doktora Dicka, na ktorého radu sa Watt rozhodol odísť do Londýna, aby dosiahol vyššiu úroveň vzdelania. Zo zdravotných dôvodov však musel v auguste 1756 odísť. So sebou si vzal aj niekoľko nových a vzácnych nástrojov.

James Watt
James Eckford Lauder: James Watt a parný stroj. (1855)

James Watt sa vracia do Glasgowu

Po uzdravení sa James Watt vrátil do Glasgowu, kde si chcel založiť svoj vlastný podnik. V tom čase nepôsobil v Škótsku žiadny výrobca meradiel. V podnikaní sa však Watt nemohol uplatniť, pretože cechové pravidlá vyžadovali sedem rokov štúdií. Pomohol mu až jeho priateľ, profesor Dick, od ktorého dostal ponuku na opravu astronomických prístrojov z Jamajky odkázaných Glasgowskej univerzite. Watt si za túto prácu zarobil svoje prvé väčšie peniaze a neskôr bol na Glasgowskej univerzite zamestnaný ako univerzitný mechanik.

James Watt
Chantreyho socha Jamesa Watta

Na univerzite si Watt čoskoro získal povesť všeumelca. Preto bol Watt profesorom Jospehom Blackom, objaviteľom skupenského tepla, požiadaný o zostrojenie organu do svojho bytu. Aj keď Watt nikdy takú prácu nerobil, prijal ju. Naštudoval si teóriu, akustiku a hudbu. Nakoniec pre svojho priateľa vytvoril kvalitný nástroj. Wattova povesť sa začala rýchlo šíriť a medzi svojimi spolupracovníkmi bol známy ako ten, čo vie vyrobiť čokoľvek.

Parné stroje

Parnými strojmi sa Watt začal prvýkrát zaoberať v roku 1759 na popud svojho priateľa Robinsona. Ešte v tom istom roku sa Watt pokúsil vytvoriť malý model parou poháňaného vozidla, ktorý sa však neosvedčil. Neskôr Watt zistil, že Glasgovská univerzita má k dispozícii najnovší model Newcomenovho parného stroja. Ten bol ale poslaný na opravu do Londýna. Na Wattov popud stroj vrátili naspäť do Glasgowu a on bol poverený jeho opravou. Pretože väčšina prác na túto tému bola vo francúzštine, taliančine či nemčine, naučil sa postupne všetky tri reči.

James Watt
Rytina parného stroja z roku 1784, ktorý navrhli Boulton a Watt

Počas opravy Newcomenovho parného stroja si všimol, že kotol dodáva paru iba na pár zdvihov piestu. Potom bolo potrebné čakať na vytvorenie novej pary. O možnostiach väčšej efektivity parného stroja premýšľal niekoľko ďalších mesiacov. Vedel ako zabrániť rýchlemu skvapalňovaniu pary pri jej vstupe do valca: valec musí byť minimálne rovnako teplý, ako vstupná teplota pary. Na druhej strane potreboval, aby bol parný valec čo najchladnejší. Nakoniec došiel na riešenie. Paru nie je nutné zrážať priamo vo valci, ale v inej, s valcom spojenej nádobe. Vyrobil teda oddelený kondenzátor, čím stroj výrazne zefektívnil. Ďalej pokračoval vo vylepšovaní parného stroja. Neskôr prišiel aj na to, že efektivita parného stroja sa zvýši ešte viac tým, keď parný valec uzavrie na oboch stranách. Vynašiel tak dvojčinný parný stroj.

Spájanie síl

Na realizáciu svojich objavov však Watt nemal dostatok financií. Všimol si ho však podnikateľ John Roebuck, ktorý si uvedomoval, čo môže Wattov stroj znamenať pre jeho bane. Roebuck používal Newcomenov parný stroj na odčerpávanie vody z baní. Jeho slabý výkon však spôsoboval, že ak bolo vody príliš, vznikali záplavy a baníci sa mohli utopiť.

James Watt
Fragment valca Wattovho prvého funkčného motora v Carron Works vo Falkirk.

Ako podmienku za svoju finančnú pomoc Wattovi požadoval Roebuck podiel na patentovej ochrane. To Wattovi umožnilo, aby na svojom vynáleze pracoval čo najintenzívnejšie. Watt mu už v novembri 1765 poslal podrobné nákresy, podľa ktorých mal Roebuck vo svojich železiarňach Carron Iron Works odliať piestový valec. Prvý pokus sa nevydaril moc úspešne. Wattovi sa ale nakoniec podarilo zostrojiť funkčný model a stroj si nechal patentovať. Dňa 5. januára 1769 mu bol udelený patent číslo 913. Jeho názov znel „Novo vynájdený spôsob zmenšenia spotreby pary a paliva v ohňových strojoch“.

V roku 1772 Roebuck zbankrotoval. Svoj podiel na Wattovom patente prenechal Roebuck Matthewovi Boultonovi. Ten sa nakoniec zaslúžil o praktické rozšírenie Wattovho vynálezu.

James Watt
Zachovaný Wattov parný stroj na univerzite v Loughborough.

Boulton bol majiteľom továrne na hodinárske a ozdobné predmety. V roku 1770 zamestnával už 700 robotníkov. Pre svoju továreň v Soho hľadal spôsob, ako si zaobstarať lacnú hnaciu silu. Riaditeľom jeho závodov bol technik William Small, Watttov priateľ, ktorý Boultona upozornil na Wattovu prácu. Ten sa nakoniec rozhodol stať Wattovým partnerom, ale len pri dodržaní troch podmienok. Jeho stroj musí fungovať, ukončí partnerstvo s Roebuckom a jeho práva prenesie na Boultona a predĺžiť patentovú ochranu o 25 rokov, teda až do roku 1800.
Nakoniec sa Wattovi podarilo všetky podmienky splniť.

James Watt
Parný stroj vyrobený podľa patentu Jamesa Watta v roku 1848 vo Freibergu v Nemecku.

James Watt pri zrode revolúcie

Začiatkom roku 1775 bola zhotovená najdôležitejšia súčiastka, parný valec. Odliata bola vo vtedy vyhlásenej zlievarni Johna Wilkinsona. Po namontovaní valca stroj konečne fungoval. Na základe toho Wilkinson objednal v Boultonovej a Wattovej firme svoj podnik prvý parný stroj. Neskôr bolo dohodnuté, že všetky súčasti pre parné stroje bude vyrábať firma Boulton a Watt, ale parné válce bude dodávať Wilkinsonova továreň, ktorá bola vtedy pokladaná za najlepšiu železiareň v Anglicku.

V roku 1776 dodala firma iba jeden parný stroj, nasledujúci rok potom dva stroje. Watt rýchlo pochopil, že budúcnosť je práve v jeho parných strojoch. Firma sa pomerne rýchlo začala pripravovať na hromadnú výrobu a bolo rozhodnuté, že podnik bude pripravený na výrobu 65 parných strojov ročne.

James Watt
Dielňa Jamesa Watta v Heathfield Hall.

Kľúčovou bola objednávka parného stroja do baní v Cornwalle, kde sa používali Newcomenove parné stroje. Prvému parnému stroju pre tieto bane bola venovaná mimoriadna pozornosť a Watt sám išiel do Cornwallu, aby na výstavbu stroja dohliadal. Stroj fungoval dobre, jeho rýchlosť bola rekordná a spotrebovával tretinu uhlia ako súčasné stroje. Po tomto úspechu začalo firme prichádzať veľa nových objednávok. V roku 1784 boli už všetky parné stroje v Cornwalle nahradené Wattovými.

Ďalšie vynálezy

Pred rokom 1780 neexistovala žiadna efektívna metóda, ako vytvárať kópie listov alebo nákresov. Jediná používaná metóda spočívala v použití niekoľkých dohromady spojených pier. Watt sa najskôr svojimi experimentmi snažil zlepšiť túto metódu. Nakoniec však na tento pokus rezignoval a namiesto toho vymyslel novú metódu. Špeciálnym atramentom sa napísal list, naň sa položil špeciálny tenký papier a oba sa valčekom pritlačili.

James Watt
Wattov kopírovací stroj.

Od roku 1782 začal Watt experimentovať s cementom, aby urobil spevnil spoje parných strojov. Do tej doby sa spoje museli pravidelne meniť. Svoje pokusy dokončil o tri roky neskôr, nový cement sa osvedčil a začal byť využívaný pri stavbe strojov.

V roku 1781 pracoval na metóde priamovodu, ktorý by umožnil priamočiary vratný pohyb parného stroja. Wattova metóda fungovala lepšie, než už vtedy patentovaný kľukový hriadeľ. Princíp jeho priamovodu sa využíva dodnes na nápravách automobilov. Ďalej vynašiel napríklad odstredivý regulátor, zotrvačník parného stroja či dvojcestný ventil. Tiež vyriešil utesnenie piestu, nezávisle objavil zloženie vody, upresnil fyzikálny pojem práce a tiež zaviedol jednotku výkonu konská sila. Tú neskôr nahradila v sústave SI jednotka pomenovaná po Jamesovi Wattovi – 1 watt.

James Watt
Portrét Jamesa Watta z roku 1806 od Johna Partridgea.

Záver života

V roku 1800 odišiel Watt na odpočinok. V tom istom roku vypršal jeho patent a jeho obchodné partnerstvo s Boultonom bolo odovzdané ich synom, Matthewovi Robinsonovi Boultonovi a Jamesovi Wattovi mladšiemu. Watt si kúpil statok Heathfield Hall v Handsworthe, kam sa presťahoval.

James Watt
Obraz Heathfield Hall, Wattovho domu v Handsworthe, z roku 1835 od Allena Edwarda Everitta.

Naďalej však vo svojej pracovni vo svojom dome Heathfield Hall pokračoval na ďalších výskumoch. Zároveň si dopisoval s veľkým množstvom vedcov a sledoval aj ďalší vývoj parného stroja. V roku 1806 dostal čestný doktorát Glasgowskej univerzity. Francúzska akadémia ho zvolila korešpondenčným členom a v roku 1814 sa stal jej zahraničným spolupracovníkom. Stal sa aj členom londýnskej Kráľovskej spoločnosti. Ponúknuté povýšenie do šľachtického stavu ale odmietol. v roku 2011 bol uvedený do Siene slávy škótskeho inžinierstva.

Zomrel dňa 25. augusta 1819 vo svojom dome vo veku 83 rokov. Pochovaný bol 2. septembra v neďalekom kostole sv. Márie.

James Watt
James Watt Memorial College v Greenocku.
Publikované v Európa, Veľká Británia | Označkované , , , , , , | Vložiť komentár

Most Golden Gate (5.1.1933)

Most Golden Gate je najznámejšou pamiatkou a dominantou kalifornského San Francisca. Prekonáva úžinu Golden Gate, cez ktorú je Sanfranciský záliv prepojený s Tichým oceánom. Spája San Francisco ležiace na severnom cípe rovnomenného polostrova s ​​mestom Sausalito na polostrove Marin County. Stavba mosta začala 5. januára 1933 a trvala štyri roky.

Most Golden Gate
Most Golden Gate

Skôr ako most Golden Gate postavili, bola jedinou krátkou možnosťou spojenia medzi San Franciscom a dnešným okresom Marin loď. Trajekt začal fungovať už v roku 1820. Pravidelná doprava začala až v 40. rokoch 19. storočia. V roku 1867 bola založená Golden Gate Ferry Company ako dcérska spoločnosť Southern Pacific Railroad. Trajekty boli pôvodne určené iba pre cestujúcich a zákazníkov železnice, neskôr začali poskytovať aj prepravu automobilov. Prejazd trajektom medzi mólom na Hyde Street v San Franciscu a prístaviskom Sausalito Ferry Terminal v okrese Marin trval približne 20 minút a stál 1,00 USD za auto.

Most Golden Gate na začiatku čelil odporu

Myšlienka výstavby mosta cez úžinu Golden Gate sa v rôznych obmenách objavovala už dlhodobo. Mnohí odborníci ale tvrdili, že most nemožno postaviť cez prieliv dlhý 2 000 metrov s hĺbkou vody 113 metrov, ktorý sa vyznačuje silnými vírivými prílivovými a odlivovými prúdmi. Navyše sa oblasť vyznačuje častými silnými vetrami. Podľa mnohých odborníkov by silné vetry a husté hmly znemožňovali nielen výstavbu, ale aj samotnú prevádzku mosta.

Most Golden Gate
Schéma mosta Golden Gate.

Návrh mosta, ktorý sa nakoniec presadil, predložil v roku 1916 v článku pre San Francisco Bulletin James Wilkins. Sanfranciský mestský inžinier odhadol náklady výstavby na 100 miliónov dolárov (cca. 2,4 miliardy dolárov v dnešných cenách). Takáto suma bola pre mesto neprijateľná. Radnica preto oslovila viacerých mostných inžinierov, či by sa dal most postaviť za nižšiu cenu. Jeden z tých, ktorí odpovedali, bol Joseph Baermann Strauss, ambiciózny inžinier, ktorý vo svojej diplomovej práci navrhol 89 km dlhý železničný most cez Beringovu úžinu. V tom čase mal Strauss za sebou asi 400 mostov, väčšina z nich však bola vnútrozemská a žiaden z mostov nebo takého rozsahu ako nový projekt. Straussove pôvodné nákresy počítali s mohutnou konzolou na každej strane prielivu, spojenou stredovým zaveseným segmentom. Strauss sľuboval postaviť most za 17 miliónov dolárov (cca. 404 miliónom dolárov v dnešných cenách). V tomto období sa prvý raz objavuje aj oficiálny názov Most Golden Gate.

Most sa stretol s odporom, vrátane súdnych sporov. Ministerstvo vojny sa napríklad obávalo, že most bude narúšať lodnú dopravu. Americké námorníctvo sa obávalo, že zrážka lodí alebo sabotáž mosta by mohli zablokovať vjazd do jedného z hlavných prístavov. Odbory požadovali záruky, že miestni robotníci budú pri stavbe zvýhodnení. Spoločnosť Southern Pacific Railroad, sa postavila proti mostu ako konkurencii pre svoju flotilu trajektov. Hlavným podporovateľom výstavby mosta sa stal začínajúci automobilový priemysel. Ten podporoval rozvoj ciest a mostov, aby sa zvýšil dopyt po automobiloch.

Most Golden Gate
Most Golden Gate

Projektovanie mosta

Hoci bol Strauss hlavným inžinierom, ktorý mal na starosti celkový návrh a výstavbu mosta, mal iba malé znalosti a skúsenosti s konštrukciou lanových závesov. Preto na väčšinu inžinierskych a architektonických prác bolo prizvaných viacero ďalších odborníkov. Konečný elegantný návrh zavesenia vymyslel a presadil Leon Moisseiff, inžinier Manhattanského mosta v New Yorku.

Most Golden Gate
Vrch južného piliera.

Tvar mostných veží, schému osvetlenia a prvky v štýle art deco, ako je výzdoba veží, pouličné osvetlenie, zábradlia a chodníky navrhol Irving Morrow, v tom čase pomerne neznámy bytový architekt. Jeho výberom je aj typická oranžová farba mosta, tzv. international orange. Americké námorníctvo sa pokúšalo presadiť návrh, aby bol most natretý čiernymi a žltými pruhmi, ktoré by zabezpečili viditeľnosť pre plávajúce lode.

Leon Moisseiff vypracoval základný konštrukčný návrh a predstavil svoju teóriu priehybu. Podľa nej sa tenká, pružná vozovka ohýbala vo vetre, čo výrazne znižovalo napätie tým, že prenášalo sily prostredníctvom závesných lán na mostné veže. Zaujímavosťou je, že hoci sa návrh mosta Golden Gate Bridge osvedčil, neskorší Moisseiffov návrh, pôvodný most Tacoma Narrows, sa čoskoro po dokončení zrútil v silnej veternej búrke kvôli nečakanému aeroelastickému trepotaniu.

Most Golden Gate
Most Golden Gate

Výstavba mosta

Stavba mosta sa začala 5. januára 1933. Celý projekt stál nakoniec viac ako 35 miliónov dolárov (cca. 550 miliónov dolárov v dnešných cenách). Strauss zostal vedúcim projektu. Dohliadal na každodennú stavbu. Zároveň prispel aj niekoľkými priekopníckymi dielami. Ako absolvent Cincinnatskej univerzity umiestnil do južného kotvenia tehlu zo zbúranej McMicken Hall svojej univerzity. Zaslúžil sa aj o inovovanie pohyblivých bezpečnostných sietí pod staveniskom. Tie zachránili životy mnohých nechránených robotníkov. Aj vďaka sieťami zahynulo počas výstavby iba jedenásť robotníkov. Z toho desať robotníkov zahynulo 17. februára 1937. Vtedy sieť zlyhala pod náporom spadnutého lešenia. Dvaja z dvanástich robotníkov pád do ľadovej vody z výšky 61 m prežili. Siete zachránili devätnásť ďalších robotníkov.

Most Golden Gate
Na južnej strane mosta je vystavený prierez kábla, ktorý obsahuje na 27 572 drôtov.

Most Golden Gate bol dokončený a otvorený 27. mája 1937. Oslavy otvorenia mosta v roku trvali jeden týždeň. Deň predtým, ako bola povolená prevádzka vozidiel, prešlo po moste pešo 200 000. V deň slávnostného otvorenia išiel starosta Angelo Rossi aj spolu s ďalšími predstaviteľmi trajektom do Marinu a potom spoločne prešli cez most.

1. decembra 1951 odhalila veterná búrka nestabilitu mosta pri kymácaní a valení, čo viedlo k jeho uzavretiu. V rokoch 1953 a 1954 bol most dodatočne vybavený priečnymi a diagonálnymi výstuhami, ktoré spájali spodné pásy oboch bočných priehradových nosníkov. Táto výstuha spevnila mostovku v krute.

Most Golden Gate
Most Golden Gate so San Franciscom v pozadí v noci.

Pôvodný most mal betónovú mostovku. Soľ, ktorú prinášala hmla a opar, sa dostávala k výstužným prútom. To spôsobovalo koróziu a opadávanie betónu. V rokoch 1982 – 1986 bola pôvodná mostovka nahradená ľahšími a pevnejšími oceľovými doskami. Celá výmena bola rozdelená na 747 úsekov. Výmena sa konala vždy v noci bez toho, aby bola vozovka úplne uzavretá pre dopravu.

Most Golden Gate upúta svojím vzhľadom

Do roku 1964 mal most Golden Gate najdlhšie hlavné rozpätie visutého mosta na svete, 1 280 m. Dĺžku jeho hlavného poľa prekonalo zatiaľ iba osemnásť mostov. Stále má druhé najdlhšie hlavné rozpätie v Amerike, po moste Verrazzano-Narrows v New Yorku. Celková dĺžka mosta Golden Gate je 2 737 m. Most má svetlú výšku nad vodnou hladinou v priemere 67 m. Vrcholy veží dosahujú výšku 227 m nad vodou. Svojou celkovou výškou si dlhodobo udržiaval most prvé miesto na svete medzi visutými mostami. Až v roku 1993 ho prekonal most Mezcala v Mexiku.

Most Golden Gate
Most Golden Gate

Váhu vozovky nesie 250 pároch vertikálnych závesných lán. Tie sú pripevnené na dvoch hlavných lanách. Hlavné laná prechádzajú cez hlavné veže a na každom konci sú upevnené v betóne. Každý kábel je vyrobený z 27 572 prameňov drôtu. Celková dĺžka galvanizovaného oceľového drôtu použitého na výrobu oboch hlavných káblov sa odhaduje na 130 000 km. Každá z dvoch veží mosta má približne 600 000 nitov.

Most Golden Gate
Spodná konštrukcia so seizmickými izolátormi (krátke čierne valce) pridanými v rámci projektu tzv. seizmickej modernizácie.

Most bol pôvodne natretý červeným oloveným základným náterom a vrchným náterom na báze olova. V polovici 60. rokov bol pre zlepšenie ochrany mosta proti korózii odstránený pôvodný náter a prelakovaný zinkovo-silikátovým základným náterom a vinylovými vrchnými nátermi. Od roku 1990 sa namiesto nich používajú akrylové vrchné nátery. V súčasnosti sa o údržbu náterov stará 38 pracovníkov, ktorí opravujú lak priebežne.

Most je obľúbený u chodcov a cyklistov. Má chodníky po oboch stranách šiestich jazdných pruhov. Spočiatku boli oddelené od jazdných pruhov iba kovovým obrubníkom, v roku 2003 však pribudlo medzi chodníkmi a jazdnými pruhmi zábradlie.

Most Golden Gate
Most Golden Gate

Spoplatnenie prejazdu mostom

Keď most Golden Gate v roku 1937 otvoril, za prejazd sa platilo mýto 50 centov za auto (cca. 10,6 USD v dnešných cenách). Mýto sa vyberalo v každom smere. V roku 1950 bola cena znížená na 40 centov v každom smere, v roku 1955 bola cena znížená na 25 centov. Systém výberu mýta sa zmenil v roku 1968. Mýto sa začalo vyberať iba z premávky na juh a výška mýta bola obnovená späť na 50 centov. V súčasnosti sa pohybuje výška mýta od 7,25 USD po 10,25 USD v závislosti od spôsobu platby.

Most Golden Gate
Po rokoch diskusií a odhadom viac ako 1 500 úmrtiach sa v apríli 2017 začali inštalovať špeciálne zábrany, ktoré sa skladajú z nerezovej siete siahajúcej 6 metrov od mosta.
Publikované v Amerika, USA | Označkované , , , , , | Vložiť komentár

Madame de Pompadour (*29.12.1721)

Keď sa povie meno Jeanne-Antoinette Poisson, mnohým to nič nepovie. Ak pridáme k jej menu šľachtický titul, markíza de Pompadour, väčšina už asi tuší, že reč bude o známej Madame de Pompadour. Narodila sa 29. decembra 1721 v Paríži. Do histórie sa pre väčšinu zapísala ako milenka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV.

Jeanne-Antoinette Poisson, vydatá madame d´Etoiles, markíza de Pompadour sa však zapísala do histórie nielen ako milenka kráľa. Bola osobou s vynikajúcimi prednosťami a zároveň aj priepastnými neresťami. Stala sa symbolom ženy stelesňujúcej všetky dobré i zlé stránky ľudskej prirodzenosti. Bola političkou európskeho formátu, mecenáška umení, ktorá určovala dobu. Madame de Pompadour však bola zároveň aj intrigánkou a arogantnou vykorisťovateľkou, ktorá úplne ožobračila francúzsky národ.

Madame de Pompadour
Portrét Madame de Pompadour od Françoisa Bouchera (1756)

Mladé roky

Podľa úradných dokumentov bol jej otcom parížsky mešťan François Poisson a matkou jeho druhá manželka Luisa-Madeleine La Motte. Za skutočného otca je ale niektorými historikmi považovaný finančník Charles-François Paul Le Normant de Tournehem, ktorý sa neskôr stal jej poručníkom. Narodila sa ako prvé dieťa. Vzdelanie získala v kláštore uršulíniek v Poissy, kam ju poslal jej otec, pretože od roku 1727 bol stíhaný ako dlžník a mal obavy o jej budúcnosť. Keď musel emigrovať do Nemecka sa jeho žena a deti Jeanne-Antoinetta a mladší Abel Francois, ktorí zostali vo Francúzsku, dostali do finančných ťažkostí. Pomoc im nakoniec poskytol Le Normant de Tournehem, údajný otec Jeanne-Antoinetty.

Le Normant de Tournehem sa postaral aj o jej ďalšiu budúcnosť . Financoval jej súkromnú výučbu. Učila sa spievať, hrať na hudobné nástroje, tancovať, vzdelávala sa v oblasti literatúry, o ktorú sa celý život zaujímala. Dostala vzdelanie, aké mali v tej dobe len dievčatá z aristokratických rodín. Duchaprítomná, vzdelaná a krásna mladá dáma vďaka de Tournehemovi vstúpila do popredných parížskych salónov, kde sa stretávala s najvplyvnejšími osobnosťami kultúry a umenia.

V očiach aristokratov však stále zostávala len meštiačkou. Chýbal jej totiž manžel so šľachtickým titulom. Preto sa de Tournehem rozhodol vydať Jeanne-Antoinettu za svojho synovca Charlesa-Guillauma d’Étiolles. Charles-Guillaum síce nebol aristokrat, ale pochádzal z bohatej úradníckej šľachty. Svadba sa konala 9. marca 1741. Manželstvo z nej malo spraviť váženú ženu, ale údajne sa naďalej venovala prostitúcii.

Madame de Pompadour
Madame de Pompadour. Autor obrazu François-Hubert Drouais. (1763)

Stretnutie s kráľom

Do blízkosti kráľa Ľudovíta XV. sa mladá Jeanne-Antoinette d’Étiolles dostala veľakrát. V blízkosti jej panstva kráľ často organizoval poľovačky, po ktorých pozýval šľachtu z okolia na stretnutia. Na týchto stretnutiach mladá dáma kráľa zaujala. V záujme o Jeanne-Antoinette začal kráľa vo veľkom podporovať aj jeho komorník Binet. Ten bol príbuzným Jeanne-Antoinetty. Osudovou udalosťou sa stala až svadba kráľovho syna v roku 1745, kedy sa počas slávnostného plesu spoznali bližšie. Už v apríli roku toho istého roku získala v kráľovskom paláci vo Versailles svoju súkromnú komnatu.

Každá žena, ktorá sa mala stať súčasťou kráľovského dvora, však musela najskôr podstúpiť formálnu procedúru a stať sa dvornou dámou kráľovnej alebo niektorej z princezien. Podmienkou bola aj príslušnosť k vyššej šľachte. De Tournehem vtedy donútil na kráľovo prianie svojho synovca, aby súhlasil s rozlukou manželstva. Kráľ kúpil uvoľnený titul a meno de Pompadour a od princa de Conti odkúpil aj zámok Pompadour. Všetko potom daroval svojej milenke Jeanne-Antoinette.

Madame de Pompadour
Charles André Van Loo – Madame de Pompadour ako krásny kvetinárka. (1754)

14. septembra 1745 bola Jeanne-Antoinette markíza de Pompadour oficiálne predstavená na kráľovskom dvore. Kráľovná Mária Leszczyńska ju prijala napodiv veľmi vľúdne. Naopak kráľov syn Ľudovít bol jej prítomnosťou veľmi pobúrený. Rovnako aj šľachta bola jej osobou pohoršená a urazená. Obyčajný ľud zase dráždila meštiacka milenka. Keďže Jeanne-Antoinette vo veľkom podporovala umelcov, jediní, kto sa tešil z novej kráľovej spoločníčky, boli umelci, spisovatelia, básnici a vedci.

Madame de Pompadour

Markíza de Pompadour žila odvtedy vo veľkom byte na druhom poschodí paláca Versailles. Stále sa venovala svojím obľúbeným činnostiam – spevu, tancu, herectvu a čítaniu, navštevovala divadlá a výstavy. Začala sa však vo veľkom vzdelávať aj v politike. Postupne sa naučila všetko o politickom systéme v krajine. Dokonale ovládala históriu kráľovského rodu.

Madame de Pompadour
Jeanne-Antoinette pri toaletnom stolíku od Françoisa Bouchera (1758)

Snažila sa čo najlepšie vychádzať s kráľovnou. Kráľova rodina ju aj napriek tomu nenávidela. Najmä kráľov syn svoju nenávisť preukazoval pomerne otvorene a pri každej príležitosti. Kráľove dcéry s ňou odmietali hovoriť. Deti markízou pohŕdali a často jej dávali najavo, že nie je nič viac ako cudzoložnica a meštianske dievča. Kráľovná sa však podvolila svojmu pokorujúcemu osudu. Predchodkyne Jeanne-Antoinnetty v kráľovej posteli sa k nej vždy chovali arogantne, Madame de Pompadour však preukázala svoju inteligenciu a robila všetko pre to, aby sa kráľovnej zapáčila. Nikdy voči nej nebola pyšná alebo bezočivá. Dokonca prinútila aj Ľudovíta, aby bol k manželke ohľaduplnejší a viac sa jej venoval.

Vďaka svojmu vplyvu sa Madame de Pompadour dokázala postarať aj o svojich blízkych. Na jej popud kráľ očistil meno jej otca, zaplatil za neho dlhy a spravil z neho pána de Vandières et de Marigny. Obzvlášť sa postaral aj o Charlesa-Françoisa Paula Le Normant de Tournehem, ktorý sa na jej príhovor stal správcom kráľovských budov. Jeanne-Antoinette mala od začiatku na kráľa veľký vplyv vo vnútropolitických otázkach. Podarilo sa jej prehovoriť kráľa, aby zbavil funkcie generálneho kontrolóra financií Philiberta Orryho. Vyhovela tak blízkym priateľom jej rodiny, obchodníkom bratom Pârisovcom.

Madame de Pompadour
Madame de Pompadour ako Diana od Jean-Marca Nattiera (1746)

Najvplyvnejšia osoba na dvore

Otvorene podporovala osvietenstvo a finančne napomáhala vydaniu slávnej Encyklopédie. Veľkú finančnú pomoc ponúkala svojim priateľom z radov umelcov. Jej favoritmi boli hlavne Voltaire a Jean-Jacques Rousseau. Vďaka jej vplyvu bola vybudovaná École Militaire, vojenská akadémia na Martovom poli. Markíza takisto presvedčila kráľa, aby investoval do neveľmi úspešnej porcelánky vo Vincennes, ktorá sa neskôr presťahovala do Sèvres. Práve vďaka Madame de Pompadour sa z nej nakoniec stala svetoznáma továreň na výrobu vysokokvalitného značkového porcelánu. Markíza dokázala presvedčiť dvoranov a šľachtu, aby porcelán nakupovali iba zo Sèvres. Dodnes zostal ako pamiatka na markízu zachovaný názov sýtej svetloružovej farby na porcelán „rose Pompadour“.

Za svojho života získala aj značný majetok. Okrem panstva a zámku Pompadour jej kráľ venoval aj zámok Crécy v Normandii. Ten neskôr zverila svojmu otcovi. V roku 1748 kúpila v Paríži Elyzejský palác, ktorý je v súčasnosti sídlom francúzskeho prezidenta. Jej najobľúbenejším zámkom bol Bellevue, ktorý nechala postaviť neďaleko Meudonu v údolí Seiny. V roku 1760 si kúpila svoje posledné sídlo Ménars na brehu rieky Loiry. Väčšinu života ale aj tak prežila vo Versailles. Známa bola úpravami a prestavbami mnohých jej zámkov za pomoci najlepších umelcov. Vďaka spolupráci s markízou vytvorili umelci nový, ľahší, hravý štýl – rokoko.

Madame de Pompadour
Madame de Pompadour, pastel ktorý namaľoval Maurice Quentin de La Tour pri príležitosti Parížskeho salónu maľby a sochárstva – Salon de Paris. (1755)

Zbierala sochy, obrazy a rôzne kuriozity, vybudovala si rozsiahlu knižnicu, venovala sa charitatívnej činnosti, podporovala cirkev a na svojich panstvách organizovala sobáše dievčat, ktorým dávala veno, aby sa mohli vydať. Na zámkoch organizovala divadelné predstavenia, opery a balet. Markíza si často zahrala niektorú z hlavných úloh. Aktívne sa venovala výtvarnému umeniu. Maľovala, vyrábala šperky, venovala sa kovorytectvu a vyrezávaniu do dreva. V záhradách svojich zámkov a palácov organizovala slávnosti a zábavy pre rozptýlenie kráľa.

Politička Madame de Pompadour

Postupne sa čoraz viac začala miešať do politiky. Rozptyľovala kráľa večierkami a slávnosťami, preto mu vôbec neostal čas pre politiku. Markíza tak mala za chvíľu v rukách takmer neobmedzenú moc, za kráľa myslela i jednala. Kráľ odovzdal vládu nad krajinou svojej rade, ktorú plne ovládala Madame de Pompadour. Ak chcel kráľ niečo dosiahnuť, musel sa podlizovať markíze.

Markízin vplyv na francúzsku zahraničnú politiku využil napríklad aj český šľachtic v diplomatických službách Márie Terézie, knieža Kaunitz. Rakúšania sa chceli spojiť s Francúzmi proti nenávidenému Prusku. Hoci Ľudovít XV. nesúhlasil s jej predstavami, nakoniec sa predsa priklonil k Rakúšanom. 1. mája 1756 bola vo Versailles podpísaná medzi Rakúskom a Francúzskom zmluva o neutralite a vzájomnej obrane. Markízina vážnosť dosiahla svoj vrchol. Dokonca aj Mária Terézia jej neskrývala svoju vďačnosť.

Madame de Pompadour
Madame de Pompadour od Françoisa Bouchera. (1758)

26. augusta 1756 vpadli Prusi bez vypovedania vojny do Saska, spojeného s Rakúskom. Začala tzv. Sedemročná vojna, v ktorej sa prejavili tienisté stránky spojenectva s Rakúskom. Na čelo armády sa postavili neschopní vojvodcovia, privilegovaní markízou de Pompadour. Vojaci nemali chuť položiť život kvôli rozmarom kráľovej milenky, a tak už 5. novembra 1757 utrpelo Francúzsko zničujúcu porážku v Rossbachu. Vo vojne však muselo Francúzsko v kolóniách čeliť aj ďalšiemu nepriateľovi – Anglicku. Krviprelievanie sa skončilo vo februári 1763, a to uzavretím dvoch mierových dohôd. Mier z Hubertsburgu obnovil v Európe stav z roku 1756 a podľa Parížskeho mieru sa muselo Francúzsko zmieriť s ťažkými stratami v zámorí. Stratili takmer všetky kolónie v Severnej Amerike a Indii a významné oporné body v Afrike.

Vojnou samozrejme najviac utrpel prostý ľud. V očiach ľudu vinu za všetky vojnové neúspechy a finančnú krízu, ktorá vznikla z vedenia vojny, brali len ako prečin madame Pompadour. Hoci v realite až taký vplyv na vtedajšie politické udalosti v skutočnosti nemala, stala sa najnenávidenejšou osobou Francúzska. Neraz musela čeliť útokom rozzúrených davov.

Vzostup a pád Madame de Pompadour

Cena, ktorú zaplatila Jeanne-Antoinetta za svoj vzostup, bola vysoká. Po celých devätnásť rokov, keď žila markíza de Pompadour vo Versailles, sa musela stretávať s množstvom intríg. Mnohí dvorania jej nikdy neodpustili jej nízky spoločenský pôvod a vplyv, ktorý mala na kráľa. Pohŕdanie pociťovala aj zo strany kráľovej rodiny. Udržať si postavenie kráľovej favoritky bolo veľmi namáhavé. Milenecký pomer s kráľom nakoniec v roku 1750 skončil.

Madame de Pompadour
Markíza de Pompadour od Françoisa Bouchera ako ochranckyňa umenia, vied a literatúry. (1750)

Vďaka tomu sa väčšina dvoru tešila, že stratí svoje postavenie u kráľa. Avšak markíza, ako už mnohokrát, aj v tomto prípade preukázala svoju inteligenciu. Nebránila mu v mileneckých hrátkach s inými ženami. Naopak, nechala mu postaviť útulný domček, kde sa mohol nerušene oddávať radovánkam. Sama mu vyberala dievčatá z ľudu, prosté, mladé krásne dievčatá a samozrejme panny. Vedela, že v ich náručí sa Ľudovít vyčerpá a nehrozí jej žiadna konkurencia, ktorá by ju mohla vyhodiť zo sedla.

Predčasná smrť

Duševná záťaž, ktorú musela znášať, sa zničujúcim spôsobom prejavila na jej beztak krehkom zdraví. Oslabovala sa i častými potratmi. Na rozdiel od svojich predchodcov, keď kráľ Ľudovít XV. videl, že je jeho milenka v druhom stave, dostala síce zaopatrenie, ale musela okamžite opustiť dvor.

29. februára 1764 na zámku Choisy dostala vysokú horúčku a zápal pľúc. V marci sa jej stav zlepšil a vrátila do Versailles. V chladnom a vlhkom počasí dostala ďalšie záchvaty kašľa. 13. apríla ju naposledy navštívil kráľ a o dva dni neskôr, na Kvetnú nedeľu 15. apríla 1764, zomrela. Tesne pred svojou smrťou prijala naposledy návštevy, nadiktovala svoj závet a rozlúčila sa s priateľmi.

Madame de Pompadour
Pamätný portrét dokončený v roku 1764 po smrti markízy de Pompadour od Françoisa-Huberta Drouaisa.

17. apríla prebehol v kostole Matky Božej vo Versailles pohrebný obrad. Ten bol na kráľov rozkaz vykonaný s poctami, ktoré prináležia vojvodkyni. Po obrade pohrebný sprievod odprevadil markízu na poslednej ceste do parížskeho kláštora kapucínok. Bola pochovaná do rodinnej hrobky, v ktorej už bola pochovaná jej dcéra a matka. Pretože hrobka bola počas Veľkej francúzskej revolúcie zničená, pozostatky Madame de Pompadour dnes ležia niekde pod asfaltom rue de la Paix.

Madame de Pompadour bola častokrát zobrazená vo filme a televízii. V roku 1924 bol natočený prvý film Monsieur Beaucaire s Paulette Duval a Rudolphom Valentinom. O tri roky neskôr vyšiel životopisný film s názvom Madame Pompadour v réžii Herberta Wilcoxa, v ktorom ju hrala Dorothy Gish.

Publikované v Európa, Francúzsko | Označkované , , , , , , | Vložiť komentár

Brandenburská brána – znovuotvorenie (22.12.1989)

22. decembra 1989, po tridsiatich rokoch obdobia, kedy bola táto stavba symbolom rozdelenia sveta, prešli pomedzi jej stĺpy prví ľudia a autá. Brandenburská brána začala opäť slúžiť svojmu účelu a spojila opäť dovtedy rozdelené hlavné mesto Nemecka.

Je jednou z najznámejších dominánt Nemecka. Bránu postavili na mieste bývalej mestskej brány, ktorá označovala začiatok cesty z Berlína do Brandenburgu an der Havel, bývalého hlavného mesta Brandenburského markgrófstva. Súčasnú stavba postavili v rokoch 1788 až 1791 na príkaz pruského kráľa Fridricha Viliama II. podľa návrhov kráľovského architekta Carla Gottharda Langhansa. Bronzové súsošie kvadrigy korunujúce bránu je dielom sochára Johanna Gottfrieda Schadowa.

Brandenburská brána
Brandenburská brána

Nachádza sa v západnej časti centra Berlína, v Mitte, na križovatke Unter den Linden a Ebertstraße. Na východnej strane brána dominuje námestiu Pariser Platz. Na západe sa otvára na Platz des 18. März. V neďalekej blízkosti na sever od brány stojí budova Reichstagu, sídla nemeckého parlamentu. Smerom na západ sa nachádza veľký vnútromestský park Tiergarten. Brána tvorí monumentálny vstup do ulice Unter den Linden, ktorá vedie priamo k bývalému palácu pruských panovníkov a berlínskej katedrále.

Popis

Centrálna časť brány čerpá z tradície rímskeho víťazného oblúka. Podopiera ju dvanásť kanelovaných dórskych stĺpov. Na každej strane sa nachádza šesť stĺpov a spolu tvoria päť priechodov. Dvojice stĺpov spájajú steny zdobené reliéfmi Herkulových prác. Dizajn Brandenburskej brány vychádza z Propylaje, brány do aténskej Akropoly.

Po oboch stranách brány sa nachádzajú bočné krídla v tvare písmena L. Sú nižšie, ale s zachovávajú si rovnaký dórsky štýl. Na západnej strane sa vedľa brány a rovnobežne s ňou nachádzajú kryté chodníky alebo portikusy. Na stranách, ktoré sa tiahnu na východnú stranu, sa nachádzajú budovy osadené do stĺpov. Budovy slúžili do roku 1860 ako colnice pre Berlínsky colný múr.

Brandenburská brána
Brandenburská brána

Na vrchole sa nachádza bronzové súsošie od Johanna Gottfrieda Schadowa. Je to kvadriga – voz ťahaný štyrmi koňmi – poháňaný postavou bohyne. Socha mala pôvodne predstavovať grécku bohyňu mieru Eirene. Po napoleonských vojnách premenovali sochu na Viktóriu, rímsku bohyňu víťazstva. Namiesto venca dostala štandardu Železného kríža s cisárskym orlom. Socha je orientovaná na východnú stranu, teda do centra mesta. Mimochodom jedná sa o prvú kvadrigu vyrobenú od čias staroveku. Socha pozostáva z medených plechov tepaných vo formách. Je veľkým šťastím, že sa formy zachovali a mohli byť viackrát použité na obnovu sochy.

Brandenburská brána
Pôdorys Brandenburskej brány podľa pôvodného návrhu.

Pôvodne mohli obyvatelia využívať iba dva krajné priechody. Centrálnym oblúkom mohla prejsť iba kráľovská rodina, ako aj členovia rodiny Pfuelovcov v rokoch 1814 až 1919. Táto rodina získala výsadu ako vďačnosť Ernstovi von Pfuelovi, ktorý dohliadal na návrat kvadrigy z Paríža na vrchol brány. Okrem toho centrálny oblúk využívali aj veľvyslanci, a to pri jedinej príležitosti, odovzdávaní poverovacích listín.

Predchodca Brandenburskej brány

Za čias kráľa Fridricha Viliama I., krátko po tridsaťročnej vojne, bol Berlín malým opevneným mestom vo vnútri hviezdicovej pevnosti s niekoľkými bránami: Spandauer Tor, St. Georgen Tor, Stralower Tor, Cöpenicker Tor, Neues Tor a Leipziger Tor. Relatívny mier, politika náboženskej tolerancie a postavenie hlavného mesta Pruského kráľovstva sa zaslúžili o rýchly rast mesta. Výstavba Dorotheenstadtu a jeho začlenenie do berlínskeho mestského opevnenia si vyžiadalo výstavbu novej brány. Približne na úrovni dnešnej Schadowstraße postavili prvú bránu s padacím mostom cez vykopanú priekopu.

Brandenburská brána
Pôvodná Brandenburská brána v roku 1764.

S rozšírením Dorotheenstadtu smerom na západ a výstavbou Berlínskeho colného múru v roku 1734, vznilki dôvody pre výstavbu novej brány, predchodkyne dnešnej Brandenburskej brány. Autorom brány bol dvorný architekt Philipp Gerlach. Bránový systém pozostával z dvoch barokových pylónov zdobených pilastrami a trofejami, ku ktorým boli pripevnené bránové krídla. Okrem okrasnej brány sa v múre nachádzali aj jednoduché priechody pre chodcov zdobené ornamentálnymi vázami.

Nová Brandenburská brána

Fridrich Viliam II. Pruský sa po svojom nastupe na trón v roku 1786 rozhodol vybudovať svoje hlavné mesto Berlín ako kultúrne centrum. Vojenské triumfy Fridricha Veľkého urobili z Pruského kráľovstva veľmoc, avšak Berlínu chýbali pamiatky a kultúrny život Viedne, Paríža či Londýna.

Brandenburská brána
Príchod Napoleona do Berlína v roku 1806.

Fridrich preto povolal do Berlína nových nemeckých architektov, vrátane Carla Gottharda Langhansa z Wroclawi. Langhansa vymenoval v roku 1788 za hlavného dvorného architekta. Hoci Langhans navrhol viacero neoklasicistických budov, jeho prvým významným dielom a zároveň jeho posledným veľkým dielom sa stala Brandenburská brána.

Brána sa pôvodne volala nemecky Friedenstor, teda Brána mieru.

Prvá rekonštrukcia

Brandenburská brána zohrala v nemeckej histórii rôzne politické úlohy. Po pruskej porážke v bitke pri Jene v roku 1806 Napoleon ako prvý použil Brandenburskú bránu na triumfálny sprievod. Kvadrigu nechal Napoleon odviezť do Paríža. Po Napoleonovej porážke v roku 1814 a pruskej okupácii Paríža generálom Ernstom von Pfuel sa kvadriga opäť vrátila do Berlína. Karl Friedrich Schinkel upravil kvadrigu pre novú úlohu Brandenburskej brány ako pruského víťazného oblúka. Bohyňu Viktóriu vybavil pruským orlom a Železným krížom na kopiji s vencom z dubových listov.

Brandenburská brána
Brandenburská brána po tom, čo Napoleon nechal odviezť kvadrigu do Paríža.

V 20. storočí vplyvom poveternostných vplyvov začali z brány postupne padať menšie i väčšie kusy kameňa. V roku 1913 sa začali rozsiahle renovačné práce. Tie však prerušila 1. svetová vojna. Bránu využívali ako palebné postavenie vládne jednotky počas povstania v januári 1919 aj Kappovho puču v marci 1920. Preto došlo na bráne k značným škodám. Výrazne bola poškodená aj kvadriga. Práce ukončili až v roku 1926. Reštaurátorské práce prebiehali na mieste pod vedením Kurta Klugeho. Počas rekonštrukcie bola kvadriga zapuzdrená do drevenej konštrukcie, aby sa práce mohli vykonávať na suchu bez akéhokoľvek zdržania kvôli počasiu. Berlínčania zo žartu začali Brandenburskú bránu označovať ako „najvyššiu konskú stajňu v Berlíne“.

Brandenburská brána
Po Napoleonovej porážke v roku 1814 a pruskej okupácii Paríža generálom Ernstom von Pfuel sa kvadriga opäť vrátila do Berlína.

Brandenburská brána ako symbol rozdelenia a zjednotenia Nemecka

Brána, síce s vážnymi poškodeniami, prežila aj druhú svetovú vojnu. V jej stĺpoch sa nachádzalo množstvo dier po guľkách a blízkych výbuchoch. Zachovala sa iba jedna konská hlava z pôvodnej kvadrigy. Tá je dnes uložená v zbierke Märkisches Museum. Po kapitulácii Nemecka na konci vojny sa Brandenburská brána nachádzala v sovietskej okupačnej zóne, priamo pri hranici so zónou okupovanou Britmi a neskôr sa stala hranicou medzi východným a západným Berlínom.

Brandenburská brána
Brandenburská brána po skončení 2. svetovej vojny.

V septembri 1956 sa východoberlínsky magistrát rozhodl obnoviť jedinú zachovanú, ale poškodenú bývalú mestskú bránu. Aj napriek rozdelenému mestu, nakoniec na oprave spolupracovali obe časti Berlína. Kvadriga bola kompletne prerobená. Rekonštrukciu realizovali sochár Otto Schnitzer a rodinná zlievareň Hermann Noack vo Friedenau. Obnovu dokončili 14. decembra 1957. Štandarda Železného kríža nad kvadrigou však bol nahradená vencom a na svoje miesto vrátila až po zjednotení Nemecka.

Brandenburská brána
Brandenburská brána ako symbol rozdeleného Nemecka obohnaná berlínskym múrom.

Vozidlá a chodci mohli voľne prechádzať bránou až do 13. augusta 1961. Po začatí výstavby Berlínskeho múru bola brána uzatvorená. Múr prechádzal priamo cez západnú stranu brány a uzatváral ju počas celého obdobia Berlínskeho múru, ktoré sa skončilo 22. decembra 1989.

Brandenburská brána
Pohľad na Brandenburskú bránu z budovy Reichstagu dnes.
Publikované v Európa, Nemecko | Označkované , , , | Vložiť komentár

Gustave Eiffel (*15.12.1832)

Meno Gustave Eiffel si každý automaticky spája s ikonickou Eiffelovou vežou, ktorú predstavili v roku 1889 pri príležitosti svetovej výstavy a osláv 100. výročia Veľkej francúzskej revolúcie. Slávny francúzsky stavebný inžinier však navrhol mnoho ďalších stavieb po celom svete.

Alexandre Gustave Eiffel, ako znelo jeho celé meno, sa narodil 15. decembra 1832 v Dijone vo Francúzsku. Meno Eiffel zdedil po svojom nemeckom predkovi, ktorý býval pri kopci Eifel. V roku 1862 sa oženil s Marie Gaudeletovou, s ktorou mal päť detí. Manželka po pätnástich rokoch zomrela na tuberkulózu a viac sa neoženil. Alexandre Gustave Eiffel zomrel 27. decembra 1923 v Paríži, krátko po svojich 91. narodeninách. Pochovaný je na cintoríne Cimetière de Levallois-Perret.

Gustave Eiffel
Gustave Eiffel

Kariéra

Gustave pochádzal z nemajetnej rodiny. Až počas jeho života sa rodina vzmohla, a to vďaka majetku, ktorý získala jeho matka založením rodinného podniku s olejom. V rokoch 1852 – 55 študoval chémiu na škole umení a remesiel Ecole centrale des arts et manufactures v Paríži. Hoci sa chcel pôvodne zamestnať v strýkovej fabrike na ocot, nakoniec začal pracovať v oblasti železničných konštrukcií. Po škole sa v roku 1855 zamestnal vo firme špecializovanej na železničné stavby. Od roku 1858 sa začal venovať veľkým železným konštrukciám, najmä stavbe železných mostov. V roku 1864 založil vlastnú inžiniersku firmu, na ktorú sa čoskoro obracali železničné spoločnosti z celej Európy.

Gustave Eiffel
Pomník Gustava Eiffela pri veži v Paríži.

Eiffelova práca najviac súvisela s dopravou. Najmä rozvoj železničnej dopravy vyžadoval bezpečný prechod cez rieky, k čomu bolo potrebné veľké množstvo mostov. Budovaním týchto mostov si Eiffel získal reputáciu, čo mu umožnilo v neskoršom živote púšťať sa do väčších a zložitejších projektov. Mosty, ktoré skonštruoval, môžeme nájsť po celom svete.

V roku 1887 začal Eiffel spolupracovať s Ferdinandom de Lessepsa, ktorý mal za úlohu postaviť kanál cez Panamský prieplav. Eiffelovou úlohou bolo navrhnúť a skonštruovať vzdúvadlá na prieplave. Celý projekt však trpel zlým vedením a hospodárením a nakoniec skrachoval. Eiffelova reputácia tým veľmi utrpela a podnikatelia mu začali vracať projekty. Eiffel sám však nemal žiadne spojenie s financovaním a neskôr bol súdom zbavený viny.

Gustave Eiffel
Most v Bordeaux. Eiffelova prvá práca.

Gustave Eiffel sa podpísal pod množstvo projektov

Jeho prvou skutočnou stavbou, ktorú navrhol vo veku 35 rokov, bol projekt železničného železného mostu v Bordeaux. Most dlhý 500 metrov postavili aj napriek náročným podmienkam za dva roky. Spomedzi mostných konštrukcií ho preslávili aj dva takmer identické mosty v Portugalsku cez rieku Douro v Porto a viadukt Garabit nad francúzskou riekou Truyère pri Saint-Flour. Ten bol v čase svojho vzniku najvyšším mostom svojej doby s výškou 120 metrov nad hladinou vody. Jeho rukopis nesie aj most cez rieku Tisu neďaleko maďarského Segedína.

Gustave Eiffel
Viadukt Garabit nad riekou Truyère pri Saint-Flour bol v čase svojho vzniku najvyšším mostom svojej doby.

Vo vtedajšom Uhorsku pracoval aj na výstavbe novej budovy stanice Nyugati v Budapešti. Vďaka projektu a organizácii prác ktoré navrhol, nemuseli vlaky počas budovania novej stanice prestať premávať do tejto stanice. Stavby železničných staníc v Toulouse a Agene iba potvrdili jeho talent pre účelné a elegantné stavby. Realizoval viac ako 4 000 metrov prenosných mostov, ktoré sa používali vo francúzskych kolóniách. Zaujímavosťou bolo, že ich predával v balíkoch rozmontované na súčiastky.

Gustave Eiffel
Železničná stanica Nyugati v Budapešti.

Gustave Eiffel sa zaslúžil aj o otáčavú kupolu na hvezdárni v Nice. Tú aj napriek svojej hmotnosti vyše 100 ton dokázala ľahko ovládať iba jedna osoba.

Zoznam jeho projektov je naozaj veľmi rozsiahly. V 60. rokoch 19. storočia sa zaslúžil o pavilóny výtvarného umenia a archeológie na výstave v Paríži 1867, mosty na železničnej trati z Poitiers do Limoges, viadukty pri Neuviale a cez rieku Sioule na trati do Orléansu, kostol Notre-Dame-des-Champs a židovský chrám v Paríži, ale aj plynojem vo Versailles.

Gustave Eiffel
Železničný most pri Cascades d’el Ourit v Tlemcene v Alžírsku.

Sedemdesiate roky

Sedemdesiate roky uzreli na základe jeho projektov svetlo sveta mosty pre železnice z Latour do Millau a z Brive do Tulle, mosty pre Chemin de Fer du Midi alebo „hojdací“ most pri Dieppe. Táto dekáda znamenala aj začiatok Eiffelových konštrukcií v zahraničí. Zaslúžil sa o mosty na železničnej trati z Jassy do Ungheni (Rumunsko) a na trati z Gerony (Španielsko). Nasledoval železničný most Maria Pia v Porte (Portugalsko), most u Viana (Portugalsko), mosty pri La Oroya (Peru), mosty na trati Cáceres (Španielsko), mosty na trati z Ploesti do Predealu (Rumunsko) a most pri Oued Djemma (Alžírsko).

Gustave Eiffel
Železničný most Maria Pia v Porte v Portugalsku.

Okrem mostov projektoval aj ďalšie stavby ako napríklad haly a budovu colnej správy v prístave Arica (Čile), vzdúvadlo pre priehradu na rieke Moskva (Rusko), kostoly v Tacna (Peru) a v Manile (Filipíny). Naprojektoval aj nosné konštrukcie rozšírenia obchodného domu Bon Marché v Paríži.

Osemdesiate roky

Osemdesiate roky sa opäť niesli hlavne v znamení mostov. Eiffel je podpísaný pod projektami pre mosty na trati Befra Alta (Portugalsko), most cez rieku Tagus (Španielsko), mosty pri Binh Diene, Tan An, Ben Luc a Vu Cholon (Vietnam), most pri Sidi-Moussa (Alžírsko), mosty na trati Asturias (Španielsko), most pri Saigone (Vietnam) alebo mosty a stanica na trati z Lisabonu do Cintry (Portugalsko).

Gustave Eiffel
Aerodynamické laboratórium Auteuil je taktiež dielom Gustava Eiffela.

Okrem železničných mostov sa aj v tomto období venoval rôznym ďalším stavbám. Navrhol riaditeľstvo banky Crédit Lyonnais v Paríži, stanice v San Sebastiane a Santandere (Španielsko), priehradu na Seine pri Port-Mort, krytú tržnicu v Bordeaux a v Las Palmas de Gran Canaria (Kanárske ostrovy).

Gustave Eiffel a jeho najznámejší projekt

S konštrukciou netypických stavieb sa stretol prvý raz v roku 1881. Vtedy naprojektoval vnútornú tepanú kovovú konštrukciu Sochy slobody, ktorú Francúzsko darovalo Spojeným štátom americkým. Eiffel osobne dohliadal aj na jej postavenie.

Gustave Eiffel
Dohoda podpísaná 8. januára 1887 medzi Édouardom Lockroyom, ministrom obchodu a priemyslu, Eugènom Poubellem, prefektom Seiny a Gustavom Eiffelom, inžinierom-staviteľom, ktorá špecifikuje miesto, ako aj podmienky výstavby a prevádzky 300. metrovej veže.

Alexandrovi Gustavovi Eiffelovi priniesla jednoznačne najväčšiu slávu veža v centre Paríža. Do súťaže na postavenie veže pri príležitosti osláv stého výročia francúzskej revolúcie a svetovej výstavy v roku 1889 sa prihlásilo vyše 700 konštruktérov. Eiffela však vybrali jednomyseľne. Jeho stavba bola geniálna a konštrukcia rýchla.

Gustave Eiffel
Eiffelova veža v rôznych štádiách výstavby.

Eiffel pôvodne navrhoval, aby jeho veža stála buď „rozkročená“ nad Seinou alebo pri Palais du Trocadero. Napokon ale musel súhlasiť s tým, že ju postavia priamo na Champ de Mars a bude pôsobiť akoby monumentálna brána na začiatku areálu výstaviska.

So samotným montovaním konštrukcie začali robotníci v júli 1887, iba päť mesiacov po tom, ako sa začalo s kopaním základov. Išlo skutočne o náročnú skladačku. Každý z 18 038 oceľových dielov mal vlastný výkres a hoci sa mohlo zdať, že niektoré sú rovnaké, nebolo to tak. Každý mal určené svoje miesto a nesmeli sa v žiadnom prípade zameniť. Na spojenie všetkých dielov použili 2,5 milióna nitov.

Gustave Eiffel
Eiffelova veža v Paríži.

Keď vežu postavili, bola to najväčšia senzácia a symbol rodiaceho sa technologického veku. Mnohým sa však nepáčila a žiadali, aby bola po svetovej výstave zbúraná. Jedným z najväčších kritikov veže bol aj spisovateľ Guy de Maupassant. Aj napriek tomu však pravidelne navštevoval reštauráciu umiestnenú vo veži. Keď sa ho novinári pýtali, prečo chodí do reštaurácie vo veži, odpovedal s úsmevom: „Je to jediné miesto v Paríži, odkiaľ na tú hrôzu nevidím.“

Gustave Eiffel
Dobová karikatúra veže s podobizňou Gustava Eiffela.
Publikované v Európa, Francúzsko | Označkované , , , , , | Vložiť komentár

Mária I. Stuartová (*8.12.1542)

Mária Stuartová, alebo Mária Škótska, bola francúzska kráľovná a škótska panovníčka z dynastie Stuartovcov. Narodila sa v škótskom Linlithgow 8. decembra 1542. Do dejín sa zapísala predovšetkým ako škótska kráľovná popravená svojou sesternicou Alžbetou I. kvôli sporom o anglický trón. Pôvodne ale mala táto žena stáť na čele inej krajiny.

Narodila sa v rodine škótskeho kráľa Jakuba V. Stuarta a jeho druhej manželky Márie de Guise ako ich tretie a zároveň i posledné dieťa. Jej otec bol siedmym škótskym kráľom zo stuartovskej dynastie, syn škótskeho kráľa Jakuba IV. a anglickej princeznej Margaréty, sestry anglického kráľa Henrich VIII.. Na základe toho si po smrti Henricha VIII. nárokovali aj anglickú kráľovskú korunu. Jej matka Mária de Guise pochádzala z rodiny francúzskeho vojvodu. Máriini bratia Jakub a Róbert zomreli ešte ako deti.

Mária Stuartová
Mária Stuartová, portrét od Françoisa Cloueta.

Svojho otca niky nevidela a škótskou kráľovnou sa stala v roku 1542 iba týždeň po svojom narodení. Jakub V. zomrel ako tridsaťročný, keď nezniesol šok zo zdrvujúcej porážky, ktorú utrpel od Angličanov pri pokuse chrániť pred nimi nezávislosť svojho kráľovstva. Vďaka tomu sa stala veľmi žiadanou budúcou nevestou. Anglický kráľ Henrich VIII. požiadal o jej ruku pre svojho syna Eduarda. Henrich VIII. ju chcel vychovávať na svojom protestantskom dvore, Škóti ho však odmietli, pretože spojenie Škótska a Anglicka pod anglickou nadvládou odmietali.

Mária Stuartová
Palác Linlithgow vo West Lothian v Škótsku.

Mária Stuartová – francúzska kráľovná

Jej matka, ktorá sa stala po manželovej smrti Máriinou poručníčkou, mala snahu o spojenectvo s Francúzskom, svojou vlasťou. S francúzskym kráľom Henrichom II. sa dohodla na zasnúbení Márie s jeho synom, korunným princom Františkom II. Ani nie šesťročná sa v auguste 1548 presťahovala do Francúzska. Tu vyrastala spolu s deťmi francúzskeho kráľa Henricha II. a získala rozsiahle vzdelanie.

V roku 1558 sa vydala za syna Henricha II., dauphina Františka. Ten sa stal po smrti svojho otca v roku 1559 francúzskym kráľom Františkom II. Mária bola krátko na to korunovaná za francúzsku kráľovnú. Škótsko sa podľa svadobnej klauzuly stalo súčasťou Francúzska, čím sa Mária stala protihráčkou Anglicka a jeho novej, nie však všetkými uznávanej kráľovnej Alžbety.

Mária Stuartová
Mária a František, miniatúra v knihe hodín Kataríny Medicejskej.

Francúzskou kráľovnou – manželkou bola necelé dva roky. Jej manžel zomrel v roku 1560 vo veku 17 rokov. Z Márie sa tak stala kráľovná-vdova. Postavilo sa tak pred ňu dôležité rozhodnutie či zostane vo Francúzsku a bude naďalej len kráľovnou-vdovou, alebo sa vráti do Škótska a zasadne na svoj vlastný trón. Nakoniec sa rozhodla pre návrat do Škótska, kde sa stala už ako dospelá škótskou kráľovnou.

Mária Stuartová – škótska kráľovná

V Škótsku sa už pred návratom Márie stalo oficiálnym náboženstvom protestantizmus. Preto bol vyvíjaný tlak, aby aj nová kráľovná prijala protestantské náboženstvo.

Tiež sa nanovo rozbehli rokovania o jej ďalšom možnom sobáši, ktorí by zabezpečil potomka pre škótsku korunu. Napokon sa zamilovala do svojho vzdialeného príbuzného lorda Darnleya, ktorý bol synom nevlastnej sestry Jakuba V., a 29. júla 1565 sa za neho vydala.

Mária Stuartová
Mária Stuartová so svojím druhým manželom na obraze od neznámeho autora.

Manželstvo s lordom Darnleyom však bolo pre ňu veľkým sklamaním. Dokonca sa začalo hovoriť o jej rozvode. Rozišli sa ešte pred 19. júnom 1566, kedy sa kráľovnej narodil syn Jakub VI., neskorší anglický kráľ Jakub I. V noci z 9. na 10. februára 1567 bol lord Darnley zavraždený sprisahancami, ktorí boli verní kráľovnej. Predpokladá sa, že to bolo s Máriinim vedomím.

Vražda otriasla celou krajinou a všetci požadovali potrestanie vinníkov. Mária sa napriek tomu tri mesiace po atentáte vydala za Jamesa Hepburna, 4. grófa z Bothwellu, ktorého ostatní považovali za Darnleyovho vraha. Ak dovtedy mnohí pochybovali o kráľovninej spoluúčasti na vražde, sobáš sa považoval za priznanie jej viny. Mária sa neskôr bránila, že ju Bothwell k sobášu prinútil, avšak málokto jej to uveril.

Prvé väzenie

Väčšina škótskej šľachty povstala. Mária sa rozlúčila so synom, ktorého už nikdy viac neuvidela, a odišla s Bothwellom k armáde, ktorú naverboval. K rozhodujúcej bitke malo dôjsť pri Edinburghu. Kráľovnini protivníci však boli v takej presile, že nakoniec k žiadnej bitke nedošlo. Bothwell utiekol a zomrel v emigrácii v dánskom väzení. Mária taktiež padla do zajatia. Uväznili ju na zámku Loch Leven. Šľachta spočiatku netrvala na jej zosadení, chcela len to, aby sa rozviedla s Bothwellom.

Mária Stuartová
Mária Stuartová

Nakoniec ju 25. júla 1567 donútili podpísať niekoľko zmlúv. V prvej sa vzdala trónu, v druhej dala súhlas na korunováciu syna Jakuba a v tretej určila za kráľovského regenta svojho brata Jakuba z Moray. Márii sa nakoniec podarilo z väzenia utiecť. Jej vojsko však bolo porazené 13. mája 1568 pri Langside (Glasgow). Mária preto utiekla do Anglicka.

Anglické väzenie

V Anglicku požiadala o stretnutie s kráľovnou Alžbetou I. Tá sa však stretnutiu vyhla, ani ju nepozvala k dvoru. Pre Alžbetu to však bola úľava. Bola rada, že je v Anglicku a nie v inej zemi, odkiaľ by mohla spriadať plány proti jej trónu. Hoci nemala žiaden dôvod, prečo ju držať v zajatí, Alžbeta ju dala uväzniť.

Mária Stuartová
Mária zobrazená so svojím synom Jakubom VI. V skutočnosti Mary videla svojho syna naposledy, keď mal desať mesiacov.

Bolo to však väzenie v zlatej klietke, keďže mala svoj vlastný dvor, ktorý financovala Alžbeta. Mužov, ktorý ju strážili, nazývali jej ochrancami. Mária napísala množstvo listov do katolíckych zemí, v ktorých žiadala o oslobodenie. Pomoc však neprišla odnikiaľ. Vo väzení tak strávila posledných devätnásť rokov svojho života.

Rozsudok

Mária bola obvinená lordom Burghleym z účasti na Babingtonovom sprisahaní. Jednalo sa o katolícke sprisahanie na zavraždenie Alžbety. Skutočným dôvodom ale bolo, že žijúca Mária dodávala nádej katolíkom v Anglicku, snažiacim sa zavraždiť Alžbetu. Mária bola uznaná vinnou a odsúdili ju na trest smrti.

Mária Stuartová
Breviár Márie Stuartovej, ktorý si zobrala so sebou aj na popravisko.

Teraz bolo všetko na Alžbete, ktorá musela podpísať rozsudok smrti. Alžbeta dlho váhala. Uvedomovali si totiž, že poprava pomazanej hlavy je nebezpečná. Padol by tým mýtus o nedotknuteľnosti panovníka. Napokon ale rozsudok podpísala a jej obavy sa neskôr naplnili. Vďaka tomuto precedensu boli neskôr popravení Karol I. alebo Ľudovít XVI. a jeho manželka Mária Antoinetta.

Bez podpory syna

Máriin syn, v tom čase už škótsky kráľ Jakub VI., pre záchranu matky neurobil skoro nič. Vzniesol iba veľmi formálny protest. Jeho správanie bolo vcelku pochopiteľné. Svoju matku si vôbec nepamäta. Celý čas ho vychovávali v tom, že je jeho matka nehanebnica, ktorá mu zavraždila otca. Jakub navyše po matke zdedil túžbu získať anglickú korunu.

V tom čase už bolo veľmi pravdepodobné, že Alžbeta zomrie bezdetná a Jakub bol hlavným kandidátom na jej uvoľnený trón. Nechcel si teda ničím znepriateliť Alžbetu ani svojich budúcich poddaných a radšej sa do celej veci nemiešal. Po Alžbetinej smrti a vymretí tudorovskej dynastie v roku 1603 Jakub zasadol aj na anglický trón a vládol Anglicku ako Jakub I. Potom sa už konečne prihlásil k dedičstvu svojej matky, po ktorej mal nárok na škótsku i anglickú korunu.

Mária Stuartová
Obraz od neznámeho autora znázorňujúci popravu Márie Stuartovej

Mária po vynesení rozsudku napísala Alžbete I. list, v ktorom spísala svoje posledné priania. Chcela byť pochovaná v milovanom Francúzsku vedľa svojej matky a zaopatriť svoje služobníctvo. Tiež si priala byť popravená na verejnosti pred svojim služobníctvom, aby jej nepriatelia nemohli tvrdiť, že pred smrťou konvertovala. Napokon bola pochovaná v Katedrále Peterborough.

Poprava Márie I. Stuartovej sa uskutočnila 8. februára 1587.

Mária Stuartová – katolícka mučenica

Škótska kráľovná Mária Stuartová i anglická kráľovná Alžbeta dnes odpočívajú vedľa seba. V roku 1612 dal Jakub Máriino telo exhumovať a umiestniť v hrobke vo westminsterskom opátstve v Londýne, ktorú dal spolu s hrobkou pre Alžbetu I. postaviť. Je zaujímavé, že obe ženy sa počas svojho života nikdy osobne nestretli. Ich vzťah dodnes zamestnáva historikov.

Mária Stuartová
Kópia náhrobku Márie v Škótskom národnom múzeu. Originál od Corneliusa Curea je vo Westminsterskom opátstve.

Mária Stuartová je už od 16. storočia zobrazovaná v drámach ako katolícka mučenica. Od 18. storočia pribudol motív jej ľúbostných dobrodružstiev. Literárna podoba jej životopisu sa objavila prvý raz v trilógii od Charlesa Swinburna, ktorú napísal v rokoch 1865 – 1881. Existuje aj množstvo lyrických spracovaní jej osudu.

Publikované v Európa, Veľká Británia | Označkované , , , , , , , | Vložiť komentár

Kráľovský palác v Madride (1.12.1764)

Nový kráľovský palác v Madride bol postavený na mieste starého Alcázaru. Ten zničil požiar v roku 1734. Nový palác pôvodne navrhol architekt Filippo Juvara v roku 1735. Pri svojom monumentálnom projekte sa inšpiroval Berniniho projektmi pre palác Louvre v Paríži. Juvarov plán sa ale nakoniec neuskutočnil pre jeho náhlu smrť. Po smrti Juvaru pokračoval v prácach na paláci jeho žiak Juan Bautista Sachetti. Ten pôvodný projekt prepracoval. Navrhol stavbu so štvorcovým pôdorysom, ktorej stred tvorí veľké štvorcové patio.

Sídlo španielskeho kráľa

Kráľovský palác v Madride je oficiálnym sídlom španielskeho kráľa. Kráľovská rodina však väčšinu času využíva ako rezidenciu palác Zarzuela. Palác je preto využívaný skôr iba na štátne obrady a slávnostné udalosti.​

Kráľovský palác v Madride
Kráľovský palác v Madride.

S rozlohou 135 000 m² a 3 418 izbami je madridský palác takmer dvojnásobne väčší ako Buckinghamský palác alebo palác vo Versailles. Je najväčším kráľovským palácom v západnej Európe a jedným z najväčších na svete. Nachádza sa v ňom cenné historicko-umelecké dedičstvo. Svoje miesto tu našla výnimočná zbierka hudobných nástrojov známych ako Stradivarius Palatinos. Nachádza sa tu aj mnoho významných zbierok malieb, sochárstva a tapisérií. Štátne komnaty a umelecké zbierky sú otvorené pre návštevy s výnimkou dní, kedy sa konajú oficiálne štátne podujatia.

Pôvodný palác

Priamym predchodcom kráľovského paláca bol Alcázar, pevnosť postavená na rovnakom mieste. Palác pôvodne postavil Mohamed I., Umajjovský emír z Cordoby, v rokoch 860 až 880. Po vyhnaní Maurov prešla pôvodná pevnosť mnohými renováciami. Najviac sa o prestavby zaslúžil Henrich III. Kastílsky, ktorý z paláca urobil jedno zo svojich hlavných sídiel. Jeho syn Juan II postavil kráľovskú kaplnku a niekoľko miestností. Počas vojny o kastílske dedičstvo v roku 1476 utrpel starý hrad mnoho škôd.

Keď v roku 1700 nastúpil na trón Filip V. Bourbonský, považoval starý hrad za príliš strohý a zastaraný. Preto pristúpil k novým reformám. Do prestavieb významne zasiahla aj jeho manželka, kráľovná María Luisa Savojská. Tá sa zaslúžila o výzdobu interiérov podľa francúzskeho vkusu. Požiar Alcázaru na Štedrý večer roku 1734 sa stal dobrou zámienkou na jeho takmer úplné zbúranie a výstavbu nového paláca, ktorý viac zodpovedá vkusu doby a novej dynastie. Zachovali sa iba časti základov a niektoré konštrukcie.

Kráľovský palác v Madride
Ritina zobrazujúca požiar Alcázaru v roku 1734.

Nový kráľovský palác v Madride

Stavba nového paláca sa začala v roku 1738. Aby sa predišlo budúcim požiarom, nový palác navrhli z kameňa. Použitie dreva sa obmedzilo len na najnevyhnutnejšie konštrukcie.

Práce na kráľovskom paláci trvali 26 rokov. Počas výstavby sa šírili zvesti o existencii duchov a démonov, ktorí lozili po stenách. Nehody na stavbe sa pripisovali duchom, ktorí zhadzovali robotníkov zo stavby. Kráľ Filip V. preto nariadil vykonať exorcizmus, pri ktorom úradujúci kňaz okúpal všetkých robotníkov vo svätenej vode a potom im zvesil na krk prívesky s obrazmi svätých.

Kráľovský palác v Madride
Ilustrácia severnej fasády v knihe Viage de España z roku 1772.

Po dokončení stavby kráľovského paláca bolo v pláne umiestniť na jeho rímsy 108 sôch reprezentujúcich španielskych kráľov a kráľovien počínajúc od Ataúlfa, kráľa Vizigótov v 5. storočí. Jedna z legiend hovorí, že kráľovná Alžbeta Parmská, manželka Filipa V. a matka Karola III., videla vo svojich snoch, ako sochy kráľov padali z rímsy. Iná verzia hovorí, že architekt Sabatini, nástupca po Sachettim, nariadil neumiestňovať všetky sochy, pretože by porušili estetiku budovy. Sochy boli nakoniec rozmiestnené po Madride. O sochách, ktoré sú na Plaza Oriente, sa hovorí, že v noci opúšťajú svoje podstavce a na námestí tancujú.

Prvým kráľom, ktorý prespal v novom paláci bol Karol III. Stalo sa tak 1. decembra 1764. Palác bol oficiálnou rezidenciou španielskych kráľov až čias éry Franka. Ten začal používať ako svoje sídlo Palacio del Pardo v Moncloa – Aravaca. Po obnovení španielskej monarchie sa oficiálnou rezidenciou kráľovskej rodiny stal palác Zarzuela.

Kráľovský palác v Madride
Pohľad na Madrid z juhu, pred mostom Segovia. „Vedutta“ od modenského maliara Antonia Joliho.

Interiér paláca

Bezprostredne po vstupe sa ocitnete na obrovskom námestí, odkiaľ budete mať možnosť oceniť veľkosť celej budovy. V krídle oproti vstupu môžete navštíviť expozíciu kráľovskej zbrojnice. V tlmenej červenej sále sa prenesiete o stovky rokov naspäť a budete sa prechádzať okolo rytierov na koňoch pripravených na boj alebo na turnaj.

Hneď vedľa zbrojnice sa nachádza Mirador – rozhľadňa do parku Campo de Moro, ktorý sa rozprestiera od paláca až po breh rieky Manzanares. Samotný interiér paláca vás privíta nádherným dvojramenným schodiskom od architekta Sabatiniho. Maľba na klenbe predstavuje víťazstvo viery a cirkvi pod ochranou španielskej monarchie.

Kráľovský palác v Madride
Hlavné schodisko zdobené freskami od Corrada Giaquinta.

Na schodisko nadväzuje v rovnakom architektonickom štýle Stĺpová sieň. Historicky sa v nej počas veľkonočného štvrtku konávala tzv. toaleta a obed chudobných. V roku 1975 tu bolo vystavené telo zosnulého generála Franca. Teraz sa v sále podpisujú najdôležitejšie zmluvy. Podpisovala sa tu zmluva o vstupe Španielska do Európskej únie, do NATO a najnovšie tu Juan Carlos I podpísal svoju abdikáciu.

Krásne sály a vzácne zbierky

Komnata Karola III. je považovaná za najkrajšiu miestnosť celého paláca. Od doby Karola III. zostala v pôvodnom rokokovom štýle. Slúžila na obradné obliekanie kráľa za prítomnosti dvora, ako vtedy bolo zvykom. V predsieni sa nachádzajú slávne Goyove portréty Karola IV. a Márie Luisy. Za zmienku určite stojí vzácna zbierka huslí Stradivarius alebo Porcelánový salónik, ktorého steny a strop sú obložené porcelánovými kachličkami a slúžil fajčiarom.

Kráľovský palác v Madride
Komnata Karola III.

Na konci prehliadky na vás čakajú dve najväčšie miestnosti. Jedáleň zaberá priestor troch miestností. Tie boli pôvodne určené pre súkromnú potrebu manželky Karola III. Impozantný jedálenský stôl má dĺžku 80 m a dokáže ponúknuť priestor až 200 ľuďom. Podľa pôvodného protokolu by mal kráľ a kráľovná sedieť na protiľahlých rohoch stola. Podľa moderných pravidiel môžu sedieť uprostred stola na jednej strane. Počas prehliadky môžete obdivovať slávnostne prestretý stôl a aspoň časť zo zbierok kráľovského porcelánu. Súčasťou prehliadky je aj Trónna sála. Majestátnej miestnosti dominuje vyvýšený trón pre kráľovský pár so štyrmi sochami levov. Výzdoba sály je pôvodná z 18. storočia. Nachádza sa v nej aj niekoľko sôch z pôvodného vyhoreného paláca.

Kráľovský palác v Madride
Kaplnka kráľovského paláca.

Pred odchodom môžete zavítať aj do kráľovskej lekárne. Okrem krásnych kabinetov na uchovávanie liekov sa tu nachádzajú aj lekárske recepty, ktoré boli určené pre členov kráľovskej rodiny.

Publikované v Európa, Španielsko | Označkované , , , , , , | Vložiť komentár

Prvý Európan v Tasmánii (24.11.1642)

Prvým Európanom, ktorého bádanie v Tasmánii je historicky zaznamenané, bol holandský prieskumník Abel Tasman. Tasman pristál v oblasti dnešného Blackman Bay 24. novembra 1642. Záujem o Tasmániu však začali Európania prejavovať až o viac ako storočie neskôr. V roku 1772 pristála v Blackmans Bay francúzska expedícia pod vedením Marca-Josepha Marion du Fresne. O rok neskôr sa Tobias Furneaux stal prvým Angličanom, ktorý pristál v Tasmánii. Vylodil sa v dnešnom Adventure Bay. Oblasť pomenoval podľa svojej lode HMS Adventure. V Adventure Bay v roku 1777 pristál aj kapitán James Cook.

Tasmánia
Tasmánia je pomenovaná po holandskom prieskumníkovi Abelovi Tasmanovi, prvom Európanovi, ktorý ostrov spozoroval v roku 1642.

Prví kolonizátori

Prvými kolonizátormi ostrova boli lovci tuleňov a veľrybári. Tí sa usadili v Tasmánii v roku 1798. V auguste 1803 guvernér Nového Južného Walesu Philip King poslal poručíka Johna Bowena, aby zriadil na východnom brehu rieky Derwent malú vojenskú základňu. Dôvodom bolo, aby sa zabránilo akýmkoľvek nárokom na ostrov francúzskymi prieskumníkmi, ktorí skúmali južné pobrežie Austrálie. Bowen so svojou 49 člennou skupinou, v ktorej bolo aj 21 odsúdených mužov a troch žien, založil prvý obranný tábor, ktorý nazval Risdon.

Tasmánia
Tasmánia

O niekoľko mesiacov neskôr založil kapitán David Collins druhú osadu s 308 odsúdenými, 5 kilometrov na juh v Sullivans Cove na západnej strane Derwentu. Táto osada sa stala známou ako Hobart Town alebo Hobart, podľa vtedajšieho britského koloniálneho tajomníka Lorda Hobarta. Osada v Risdone bola neskôr opustená.

Menšia kolónia bola založená v októbri 1804 v Port Dalrymple na rieke Tamar na severe ostrova. Následne bolo založených niekoľko ďalších osád, ktorých obyvateľstvo tvorili hlavne trestanci. Ako najdrsnejšie trestanecké kolónie sa nakoniec preslávili Port Arthur na juhovýchode a Macquarie Harbor na západnom pobreží. Do Tasmánie bolo nakoniec poslaných viac ako 75 000 odsúdených, čo predstavovalo takmer 40% ľudí transportovaných do Austrálie.

Osídlenie v severozápadnom rohu ostrova bolo postupne monopolizované spoločnosťou Van Diemen’s Land Company, ktorá vyslala svojich prvých geodetov na ostrov v roku 1826. Do roku 1830 žila jedna tretina austrálskeho nepôvodného obyvateľstva v Tasmánii a ostrov predstavoval asi polovicu všetkej obrábanej pôdy v Austrálii.

Tasmánia
Budova parlamentu v Hobart.

Likvidácia domorodého obyvateľstva

Od začiatku osídľovania ostrova postupne narastalo napätie medzi domorodými a bielymi obyvateľmi. Prieskumník a námorný dôstojník John Oxley si v roku 1810 zaznamenal mnoho násilných činov, ktoré spôsobili domorodým obyvateľom trestanci zo severu. To následne viedlo k útokom pôvodného obyvateľstva na bielych kolonizátorov. Nepriateľstvo ešte vzrástlo s príchodom 600 kolonistov z ostrova Norfolk v rokoch 1807 až 1813. Tí založili farmy pozdĺž rieky Derwent a východne a západne od Launcestonu. Norfolkskí osadníci zabrali až desať percent rozlohy ostrova. Do roku 1824 sa počet koloniálnych obyvateľov zvýšil na 12 600. Populácia oviec na ostrove dosiahla podľa záznamov v tom istom čase 200 000 kusov. Rýchla kolonizácia premenila tradičné loviská kengúr na farmy s pasúcim sa dobytkom s plotmi a kamennými múrmi.

Tasmánia
Štyria tasmánski domorodci, 60. roky 19. storočia. Truganini, o ktorom sa tvrdí, že bol posledným pôvodným domorodým obyvateľom ktorý prežil, sedí úplne vpravo.

V dvadsiatych rokoch 19. storočia skupiny pôvodných obyvateľov vyhnali chovateľov na farmách z oblasti Big River, Oyster Bay a North Midlands. Dali tým jasne najavo, že chcú, aby sa osadníci a ich ovce a dobytok presťahovali z pôvodných lovísk kengúr. Osadníci reagovali rázne, čo viedlo k mnohým masovým vraždám. V novembri 1826 dokonca guvernér Sir George Arthur vydal vládne oznámenie, v ktorom vyhlásil, že kolonisti môžu slobodne zabíjať domorodcov. Do roku 1830 počet domorodých obyvateľov Tasmánie klesol na približne 300.

Tasmánia
Cascade Brewery, postavený v Hobarte v roku 1824, je najstarším nepretržite fungujúcim pivovarom v Austrálii.

Potom, čo v roku 1832 ustali nepriateľské akcie medzi osadníkmi a domorodými obyvateľmi, presvedčil vládny agent George Augustus Robinson zvyšných domorodcov, aby sa presťahovali na ostrov Flinders. Mnohí však naďalej rýchlo podliehali infekčným chorobám, voči ktorým nemali imunitu. To ďalej znižovalo populáciu pôvodných obyvateľov. Z domorodcov, ktorí boli odsunutí z Tasmánie, ako posledný zomrel Truganini v roku 1876.

Názov Tasmánia je oficiálne používaný od roku 1856

Van Diemen’s Land, čo bol pôvodný názov Tasmánie, pôvodne existovala ako územie v rámci kolónie Nový Južný Wales. Za samostatnú kolóniu s vlastným súdnym zriadením a Legislatívnou radou bol tento ostrov s rozlohou 68 402 km2 vyhlásený 3. decembra 1825. Odsúdencov na ostrov prestali dovážať v roku 1853. Aby sa ostrov formálne zbavil svojej trestaneckej minulosti bol v roku 1856 premenovaný na Tasmániu.

Tasmánia
Železničná doprava v Tasmánii pozostáva z úzkorozchodných tratí do všetkých štyroch hlavných populačných centier a do banských a lesníckych oblastí na západnom pobreží a na severozápade. Služby prevádzkuje TasRail. Pravidelná osobná vlaková doprava v štáte zanikla v roku 1977. Existujú iba pravidelné vlaky s nákladnou dopravou. V špecifických oblastiach existujú iba osobné turistické vlaky, napríklad West Coast Wilderness Railway.

Legislatívna rada Van Diemen’s Land vypracovala novú ústavu, ktorá získala kráľovský súhlas v roku 1855. Rada tiež schválila, že kolónia zmení svoj názov z „Van Diemen’s Land“ na „Tasmánia“. V roku 1856 zasadol novozvolený dvojkomorový parlament prvýkrát a vyhlásil založenie Tasmánie ako samosprávnej kolónie Britského impéria.

V roku 1901 sa Tasmánia spojila s ďalšími piatimi austrálskymi kolóniami a vytvorili Austrálske spoločenstvo. Tasmánčania hlasovali za federáciu s najväčšou väčšinou zo všetkých austrálskych kolónií.

Tasmánia
Tasmánsky diabol, symbol Tasmánie.

Prvé osvetlenie aj dedičstvo UNESCO

Tasmánia bola prvým miestom v Austrálii, ktoré zaviedlo elektrické pouličné osvetlenie. Prvým kompletne elektrifikovaným mestom na ostrove sa v roku 1885 stal Launceston. Tasmánia taktiež umožnila v roku 1968 otvorenie prvého kasína v Austrálii. Počas 80-tych rokov 20. storočia sa kvôli silným environmentálnym záujmom vytvorilo ústredie Austrálskej antarktickej divízie a bola vyhlásená oblasť svetového dedičstva Tasmánska divočina. V súčasnosti má Tasmánia necelých 600.000 obyvateľov.

Tasmánia
Mount Roland
Publikované v Austrália, Austrália a oceánia | Označkované , , , , | Vložiť komentár

Otvorenie Suezského prieplavu (17.11.1869)

Bol najväčšou stavbou svojej doby, uľahčil obchodovanie i cestovanie, stal sa ale aj príčinou konfliktov. Suezský prieplav medzi Stredozemným a Červeným morom otvorili 17. novembra 1869, teda pred 155 rokmi. Nachádza sa na severovýchodnom území Egypta medzi kontinentálnou Afrikou a Sinajským polostrovom v Suezskej šiji. Z veľkej časti je umelo vybudovaný. Každoročne prejde kanálom takmer desatina svetového tovaru prepravovaného po mori.

Snahy siahajú do dávnoveku

Myšlienka plavebného kanála pochádza už z čias vlády faraóna Senusreta III. Ten chcel už v 19. storočí p. n. l. vybudovať vodnú cestu, ktorá by spájala rieku Níl s Červeným morom. Výstavbe kanála ale nakoniec zabránili technické obmedzenia a vysoké náklady. Plavebný kanál začal nakoniec budovať faraón Neko II. v 6. storočí pred Kristom. Jeho výstavba pokračovala aj za čias perzského dobyvateľa Dareiosa I. Zdroje sa nezhodujú v termíne dokončenia tohto kanála. Údržba kanála prakticky neexistovala, preto bol pre nánosy často nesplavný. Niekoľkokrát ho sfunkčnili, naposledy v 2. storočí nášho letopočtu. Po objavení cesty okolo Afriky popri myse Dobrej nádeje, od užívania tohoto kanála sa úplne upustilo a kanál zanikol.

Suezský prieplav
Nákres Suezského prieplavu z roku 1881.

Myšlienku vybudovania prieplavu a ľahšieho dobývania sveta obnovil Napoleon Bonaparte. Po dobytí Egypta v roku 1798 poveril tím geodetov skúmaním možností stavby prieplavu. Tí mu však dali nesprávne informácie o výške Červeného mora. Domnievali sa, že Červené more je minimálne o 10 metrov vyššie ako Stredozemné. Strach zo záplav a predpoklad veľmi vysokých nákladov nakoniec Napoleona od budovania kanála odradili.

Údaj o rozdielnych výškach hladín Červeného a Stredozemného mora dlho všetci považovali za smerodajný. Keď však v 40. rokoch 19. storočia zopakovali merania Briti, zistili, že Francúzi sa mýlili. Hladiny oboch morí majú takmer rovnakú úroveň. Prioritou pre britskú vládu však nebola výstavba prieplavu, ale preferovala výstavbu železnice, ktorou by sa prepravoval tovar medzi Stredozemným a Červeným morom.

Suezský prieplav
Otvorenie Suezského prieplavu 17. novembra 1869.

Začiatok výstavby Suezského prieplavu

Myšlienky vybudovania prieplavu sa nakoniec zhostil francúzsky diplomat a podnikateľ Ferdinand de Lesseps. Ten sa dohodol s egyptským walim Mohamedom Sa’idom Pashom. Oslovil rakúskeho staviteľa Aloisa Negrelliho, aby údaje prepočítal. Ten potvrdil, že všetky predchádzajúce výpočty boli nesprávne a kanál je možné vybudovať. Práce na výstavbe sa napokon začali v roku 1859.

Negrelli navrhol jednoprúdovú vodnú cestu prechádzajú cez Veľké horké jazero. Podľa plánov Aloisa Negrelliho nebolo potrebné postaviť žiadne plavebné komory. Kanálom voľne preteká morská voda. Vo všeobecnosti voda v kanáli severne od Veľkého horkého jazera tečie v zime na sever a v lete na juh. Južne od jazera sa prúd mení s prílivom pri Sueze.

Suezský prieplav
Suezský prieplav medzi Kantara a El-Fedane s prvými loďami ktoré sa preplavili prieplavom.

Práce začali na severe, na brehu budúceho prístavu Port Said, 25. apríla 1859. Pri stavbe sa využívali najmä ľudia odsúdení na nútené práce. Niektoré zdroje odhadujú, že na kanáli celkovo pracovalo viac ako 1,5 milióna ľudí, pričom súčasne na stavbe pracovalo viac ako 30 000 ľudí. Počas výstavby zomreli desaťtisíce robotníkov, niektoré zdroje uvádzajú až 120 000 osôb, väčšina z nich na choleru a podobné epidémie.

Búrlivé časy

Suezský prieplav otvorili pre dopravu 17. novembra 1869. To malo obrovský pozitívny efekt na zámorský obchod a prenikanie Európanov do Afriky a Ázie.

Suezský prieplav
Suezský prieplav okolo roku 1900.

Veľká Británia stavbou Suezského prieplavu získala asi najviac. Vďaka tejto novej vodnej ceste sa vzdialenosť medzi Londýnom a Bombajom skrátila o zhruba 8 000 kilometrov. Pretože Briti mali v Indii rozsiahle ekonomické a strategické záujmy, snažili sa aj napriek tomu, že výstavbu z počiatku nepodporovali, získať nad prieplavom vplyv.

V roku 1875 predal Egypt územie okolo kanála Spojenému kráľovstvu. V roku 1888 Konštantínopolská zmluva vyhlásila Suezský prieplav za neutrálne územie pod správou Spojeného kráľovstva. Dohľad Spojeného kráľovstva nad prieplavom potvrdila aj Anglo-egyptská zmluva z roku 1936.

V roku 1951 Egypt zmluvu z roku 1936 vypovedal a Spojené kráľovstvo sa z územia v roku 1954 stiahlo. Prezident Gamál Násir potom kanál znárodnil, čo viedlo k tzv. suezskej kríze, počas ktorej sa okolie prieplavu stalo dejiskom bojov medzi Egyptom a izraelsko-britsko-francúzskou koalíciou. Následkom toho kanál v rokoch 1956-1957 uzavreli. Počas šesťdňovej vojny v roku1967 sa stal Suezský prieplav hranicou medzi Egyptom a Izraelom okupovaným Sinajom. To malo za následok ďalšie uzavretie prieplavu. Prieplav nebol po vojne otvorený a zostal uzatvorený až do roku 1975.

Suezský prieplav
Pohľad na prieplav pri Sueze.

Suezský prieplav dnes

Suezský prieplav meral pôvodne 164 km a bol 8 m hlboký. Po niekoľkých zväčšeniach je v súčasnosti prieplav 193 km dlhý, 24 m hlboký a 205 – 225 m široký v hĺbke minimálne 11 metrov. Pozostáva zo severného prístupového kanála s dĺžkou 22 km, samotného kanála s dĺžkou 162 km a južného prístupového kanála s dĺžkou 9 km.

Kanál umožňuje plavbu lodiam s ponorom do 20 m alebo 240 000 ton nosnosti a do výšky 68 m nad hladinou vody. Kanál dokáže zvládnuť väčšiu premávku a väčšie lode ako Panamský prieplav. Niektoré supertankery sú príliš veľké na to, aby prešli kanál. Niektoré lode môžu vyložiť časť svojho nákladu na loď vlastnenú prieplavom, aby znížili svoj ponor a po tranzite preložia svoj tovar na druhom konci opäť naspäť na materskú loď.

Suezský prieplav
Konvoj lodí smeruje na svoju cestu prieplavom.

Od 6. augusta 2015 je otvorený v strednej časti nový paralelný prieplav s dĺžkou viac ako 35 kilometrov, takzvaný Nový Suezský prieplav. To umožňuje obojsmernú prevádzku v 72 km dlhej centrálnej časti prieplavu a efektívnejšie využitie tejto vodnej cesty. Všetky lode prechádzajú v konvojoch v pravidelných časoch. Každý deň o 04:00 vypláva zo Suezu severný konvoj. S prechodom tohto konvoja je synchronizovaný konvoj smerujúci na juh. Ten štartuje o 03:30 z Port Said. Oba konvoje sa križujú v dvojprúdovom úseku.

15. apríla 2021 egyptské úrady oznámili, že rozšíria južnú časť Suezského prieplavu s cieľom zlepšiť efektívnosť prieplavu. Plán sa týka 30 kilometrov od Suezu po Veľké horké jazero. Prieplav bude rozšírený o 40 metrov a maximálny ponor sa zvýši z 20 metrov na približne 22 metrov.

Suezský prieplav
Nákladná loď smeruje k mostu Egyptsko – japonského priateľstva. Prieplav okrem neho prekonáva päť pontónových mostov, ktoré sa otvárajú počas prejazdu konvojov lodí, jeden cestný tunel pod prieplavom a jeden železničný most.

Uzavretie prieplavu kvôli nehode

Dňa 23. marca 2021 okolo 07:40 miestneho času zablokovala Suezský prieplav v oboch smeroch ultra veľká kontajnerová loď Evergreen triedy G Ever Given. Loď prevádzkovaná spoločnosťou Evergreen Marine bola na ceste z Malajzie do Holandska. Narazila na plytčinu po tom, čo ju údajne silný vietor odhodil z kurzu. Keď loď Ever Given narazila na plytčinu, otočila sa bokom a úplne zablokoval kanál. K tomuto incidentu došlo na juhu, v časti prieplavu, kde je len jeden kanál.

Prvá loď po odstránení Ever Given prešla prieplavom 29. marca. V priebehu niekoľkých hodín sa obnovila nákladná doprava, incident však vyvolal nahromadenie približne 450 lodí. Predseda úradu pre Suezský prieplav v Egypte, Usama Rabie, vo svojej správe uviedol, že škody spôsobené zablokovaním kanála dosiahli približne 1 miliardu dolárov.

Suezský prieplav
Loď Ever Given blokuje Suezský prieplav v roku 2021.

Po pol roku, 9. septembra 2021, bol prieplav opäť nakrátko zablokovaný loďou MV Coral Crystal. Túto loď sa podarilo odstrániť do 15 minút, čo predstavovalo minimálne narušenie pre ostatné konvoje.

Jedna zaujímavosť na záver

Otvorenie Suezského prieplavu bola spoločenská udalosť storočia. Egyptská vláda, konkrétne Ismail Pascha, požiadala Giuseppe Verdiho, aby pre oslavy otvorenia Suezského prieplavu vytvoril operu. Starnúci skladateľ po veľkom presvedčovaní napokon zvolil. Možno ho presvedčil exotický námet, možno vidina peňazí, možno túžba ukázať, že má stále, čo povedať a ponúknuť. Aby lepšie porozumel miestnej kultúre, dlhé týždne študoval dejiny a zoznamoval sa so zvykmi a nástrojmi neznámej zeme.

Po hudobnej stránke predstavovala opera ľubozvučný mix cudzokrajnosti a talianskej opernej tradície. Nová bola v špecifickom prístupe, v ktorom Verdi prepojil monumentálne scény, baletné čísla, veľkolepé ansámble do jednoliateho celku. Už to neboli uzavreté celky, ale otvorená hudobná dráma, v ktorej sa objavovala spievaná reč. Verdi v Aide spracoval tragický príbeh o žene, ktorá je nútená vybrať si medzi láskou k mužovi a láskou k vlasti v období vojenského konfliktu dvoch národov, Etiópanov a Egypťanov.

Nie je určite nezaujímavé, že si Verdi nechal špeciálne pre účely tejto opery zhotoviť nový druh hudobného nástroja – bolo to šesť rovných trubiek staroegyptského tvaru, ktoré boli napokon využité v scéne Triumfálneho pochodu.

Publikované v Afrika, Egypt | Označkované , , , , | Vložiť komentár