22. decembra 1989, po tridsiatich rokoch obdobia, kedy bola táto stavba symbolom rozdelenia sveta, prešli pomedzi jej stĺpy prví ľudia a autá. Brandenburská brána začala opäť slúžiť svojmu účelu a spojila opäť dovtedy rozdelené hlavné mesto Nemecka.
Je jednou z najznámejších dominánt Nemecka. Bránu postavili na mieste bývalej mestskej brány, ktorá označovala začiatok cesty z Berlína do Brandenburgu an der Havel, bývalého hlavného mesta Brandenburského markgrófstva. Súčasnú stavba postavili v rokoch 1788 až 1791 na príkaz pruského kráľa Fridricha Viliama II. podľa návrhov kráľovského architekta Carla Gottharda Langhansa. Bronzové súsošie kvadrigy korunujúce bránu je dielom sochára Johanna Gottfrieda Schadowa.

Nachádza sa v západnej časti centra Berlína, v Mitte, na križovatke Unter den Linden a Ebertstraße. Na východnej strane brána dominuje námestiu Pariser Platz. Na západe sa otvára na Platz des 18. März. V neďalekej blízkosti na sever od brány stojí budova Reichstagu, sídla nemeckého parlamentu. Smerom na západ sa nachádza veľký vnútromestský park Tiergarten. Brána tvorí monumentálny vstup do ulice Unter den Linden, ktorá vedie priamo k bývalému palácu pruských panovníkov a berlínskej katedrále.
Popis
Centrálna časť brány čerpá z tradície rímskeho víťazného oblúka. Podopiera ju dvanásť kanelovaných dórskych stĺpov. Na každej strane sa nachádza šesť stĺpov a spolu tvoria päť priechodov. Dvojice stĺpov spájajú steny zdobené reliéfmi Herkulových prác. Dizajn Brandenburskej brány vychádza z Propylaje, brány do aténskej Akropoly.
Po oboch stranách brány sa nachádzajú bočné krídla v tvare písmena L. Sú nižšie, ale s zachovávajú si rovnaký dórsky štýl. Na západnej strane sa vedľa brány a rovnobežne s ňou nachádzajú kryté chodníky alebo portikusy. Na stranách, ktoré sa tiahnu na východnú stranu, sa nachádzajú budovy osadené do stĺpov. Budovy slúžili do roku 1860 ako colnice pre Berlínsky colný múr.

Na vrchole sa nachádza bronzové súsošie od Johanna Gottfrieda Schadowa. Je to kvadriga – voz ťahaný štyrmi koňmi – poháňaný postavou bohyne. Socha mala pôvodne predstavovať grécku bohyňu mieru Eirene. Po napoleonských vojnách premenovali sochu na Viktóriu, rímsku bohyňu víťazstva. Namiesto venca dostala štandardu Železného kríža s cisárskym orlom. Socha je orientovaná na východnú stranu, teda do centra mesta. Mimochodom jedná sa o prvú kvadrigu vyrobenú od čias staroveku. Socha pozostáva z medených plechov tepaných vo formách. Je veľkým šťastím, že sa formy zachovali a mohli byť viackrát použité na obnovu sochy.

Pôvodne mohli obyvatelia využívať iba dva krajné priechody. Centrálnym oblúkom mohla prejsť iba kráľovská rodina, ako aj členovia rodiny Pfuelovcov v rokoch 1814 až 1919. Táto rodina získala výsadu ako vďačnosť Ernstovi von Pfuelovi, ktorý dohliadal na návrat kvadrigy z Paríža na vrchol brány. Okrem toho centrálny oblúk využívali aj veľvyslanci, a to pri jedinej príležitosti, odovzdávaní poverovacích listín.
Predchodca Brandenburskej brány
Za čias kráľa Fridricha Viliama I., krátko po tridsaťročnej vojne, bol Berlín malým opevneným mestom vo vnútri hviezdicovej pevnosti s niekoľkými bránami: Spandauer Tor, St. Georgen Tor, Stralower Tor, Cöpenicker Tor, Neues Tor a Leipziger Tor. Relatívny mier, politika náboženskej tolerancie a postavenie hlavného mesta Pruského kráľovstva sa zaslúžili o rýchly rast mesta. Výstavba Dorotheenstadtu a jeho začlenenie do berlínskeho mestského opevnenia si vyžiadalo výstavbu novej brány. Približne na úrovni dnešnej Schadowstraße postavili prvú bránu s padacím mostom cez vykopanú priekopu.

S rozšírením Dorotheenstadtu smerom na západ a výstavbou Berlínskeho colného múru v roku 1734, vznilki dôvody pre výstavbu novej brány, predchodkyne dnešnej Brandenburskej brány. Autorom brány bol dvorný architekt Philipp Gerlach. Bránový systém pozostával z dvoch barokových pylónov zdobených pilastrami a trofejami, ku ktorým boli pripevnené bránové krídla. Okrem okrasnej brány sa v múre nachádzali aj jednoduché priechody pre chodcov zdobené ornamentálnymi vázami.
Nová Brandenburská brána
Fridrich Viliam II. Pruský sa po svojom nastupe na trón v roku 1786 rozhodol vybudovať svoje hlavné mesto Berlín ako kultúrne centrum. Vojenské triumfy Fridricha Veľkého urobili z Pruského kráľovstva veľmoc, avšak Berlínu chýbali pamiatky a kultúrny život Viedne, Paríža či Londýna.

Fridrich preto povolal do Berlína nových nemeckých architektov, vrátane Carla Gottharda Langhansa z Wroclawi. Langhansa vymenoval v roku 1788 za hlavného dvorného architekta. Hoci Langhans navrhol viacero neoklasicistických budov, jeho prvým významným dielom a zároveň jeho posledným veľkým dielom sa stala Brandenburská brána.
Brána sa pôvodne volala nemecky Friedenstor, teda Brána mieru.
Prvá rekonštrukcia
Brandenburská brána zohrala v nemeckej histórii rôzne politické úlohy. Po pruskej porážke v bitke pri Jene v roku 1806 Napoleon ako prvý použil Brandenburskú bránu na triumfálny sprievod. Kvadrigu nechal Napoleon odviezť do Paríža. Po Napoleonovej porážke v roku 1814 a pruskej okupácii Paríža generálom Ernstom von Pfuel sa kvadriga opäť vrátila do Berlína. Karl Friedrich Schinkel upravil kvadrigu pre novú úlohu Brandenburskej brány ako pruského víťazného oblúka. Bohyňu Viktóriu vybavil pruským orlom a Železným krížom na kopiji s vencom z dubových listov.

V 20. storočí vplyvom poveternostných vplyvov začali z brány postupne padať menšie i väčšie kusy kameňa. V roku 1913 sa začali rozsiahle renovačné práce. Tie však prerušila 1. svetová vojna. Bránu využívali ako palebné postavenie vládne jednotky počas povstania v januári 1919 aj Kappovho puču v marci 1920. Preto došlo na bráne k značným škodám. Výrazne bola poškodená aj kvadriga. Práce ukončili až v roku 1926. Reštaurátorské práce prebiehali na mieste pod vedením Kurta Klugeho. Počas rekonštrukcie bola kvadriga zapuzdrená do drevenej konštrukcie, aby sa práce mohli vykonávať na suchu bez akéhokoľvek zdržania kvôli počasiu. Berlínčania zo žartu začali Brandenburskú bránu označovať ako „najvyššiu konskú stajňu v Berlíne“.

Brandenburská brána ako symbol rozdelenia a zjednotenia Nemecka
Brána, síce s vážnymi poškodeniami, prežila aj druhú svetovú vojnu. V jej stĺpoch sa nachádzalo množstvo dier po guľkách a blízkych výbuchoch. Zachovala sa iba jedna konská hlava z pôvodnej kvadrigy. Tá je dnes uložená v zbierke Märkisches Museum. Po kapitulácii Nemecka na konci vojny sa Brandenburská brána nachádzala v sovietskej okupačnej zóne, priamo pri hranici so zónou okupovanou Britmi a neskôr sa stala hranicou medzi východným a západným Berlínom.

V septembri 1956 sa východoberlínsky magistrát rozhodl obnoviť jedinú zachovanú, ale poškodenú bývalú mestskú bránu. Aj napriek rozdelenému mestu, nakoniec na oprave spolupracovali obe časti Berlína. Kvadriga bola kompletne prerobená. Rekonštrukciu realizovali sochár Otto Schnitzer a rodinná zlievareň Hermann Noack vo Friedenau. Obnovu dokončili 14. decembra 1957. Štandarda Železného kríža nad kvadrigou však bol nahradená vencom a na svoje miesto vrátila až po zjednotení Nemecka.

Vozidlá a chodci mohli voľne prechádzať bránou až do 13. augusta 1961. Po začatí výstavby Berlínskeho múru bola brána uzatvorená. Múr prechádzal priamo cez západnú stranu brány a uzatváral ju počas celého obdobia Berlínskeho múru, ktoré sa skončilo 22. decembra 1989.
