Otvorenie Suezského prieplavu (17.11.1869)


Bol najväčšou stavbou svojej doby, uľahčil obchodovanie i cestovanie, stal sa ale aj príčinou konfliktov. Suezský prieplav medzi Stredozemným a Červeným morom otvorili 17. novembra 1869, teda pred 155 rokmi. Nachádza sa na severovýchodnom území Egypta medzi kontinentálnou Afrikou a Sinajským polostrovom v Suezskej šiji. Z veľkej časti je umelo vybudovaný. Každoročne prejde kanálom takmer desatina svetového tovaru prepravovaného po mori.

Snahy siahajú do dávnoveku

Myšlienka plavebného kanála pochádza už z čias vlády faraóna Senusreta III. Ten chcel už v 19. storočí p. n. l. vybudovať vodnú cestu, ktorá by spájala rieku Níl s Červeným morom. Výstavbe kanála ale nakoniec zabránili technické obmedzenia a vysoké náklady. Plavebný kanál začal nakoniec budovať faraón Neko II. v 6. storočí pred Kristom. Jeho výstavba pokračovala aj za čias perzského dobyvateľa Dareiosa I. Zdroje sa nezhodujú v termíne dokončenia tohto kanála. Údržba kanála prakticky neexistovala, preto bol pre nánosy často nesplavný. Niekoľkokrát ho sfunkčnili, naposledy v 2. storočí nášho letopočtu. Po objavení cesty okolo Afriky popri myse Dobrej nádeje, od užívania tohoto kanála sa úplne upustilo a kanál zanikol.

Suezský prieplav
Nákres Suezského prieplavu z roku 1881.

Myšlienku vybudovania prieplavu a ľahšieho dobývania sveta obnovil Napoleon Bonaparte. Po dobytí Egypta v roku 1798 poveril tím geodetov skúmaním možností stavby prieplavu. Tí mu však dali nesprávne informácie o výške Červeného mora. Domnievali sa, že Červené more je minimálne o 10 metrov vyššie ako Stredozemné. Strach zo záplav a predpoklad veľmi vysokých nákladov nakoniec Napoleona od budovania kanála odradili.

Údaj o rozdielnych výškach hladín Červeného a Stredozemného mora dlho všetci považovali za smerodajný. Keď však v 40. rokoch 19. storočia zopakovali merania Briti, zistili, že Francúzi sa mýlili. Hladiny oboch morí majú takmer rovnakú úroveň. Prioritou pre britskú vládu však nebola výstavba prieplavu, ale preferovala výstavbu železnice, ktorou by sa prepravoval tovar medzi Stredozemným a Červeným morom.


Suezský prieplav
Otvorenie Suezského prieplavu 17. novembra 1869.

Začiatok výstavby Suezského prieplavu

Myšlienky vybudovania prieplavu sa nakoniec zhostil francúzsky diplomat a podnikateľ Ferdinand de Lesseps. Ten sa dohodol s egyptským walim Mohamedom Sa’idom Pashom. Oslovil rakúskeho staviteľa Aloisa Negrelliho, aby údaje prepočítal. Ten potvrdil, že všetky predchádzajúce výpočty boli nesprávne a kanál je možné vybudovať. Práce na výstavbe sa napokon začali v roku 1859.

Negrelli navrhol jednoprúdovú vodnú cestu prechádzajú cez Veľké horké jazero. Podľa plánov Aloisa Negrelliho nebolo potrebné postaviť žiadne plavebné komory. Kanálom voľne preteká morská voda. Vo všeobecnosti voda v kanáli severne od Veľkého horkého jazera tečie v zime na sever a v lete na juh. Južne od jazera sa prúd mení s prílivom pri Sueze.

Suezský prieplav
Suezský prieplav medzi Kantara a El-Fedane s prvými loďami ktoré sa preplavili prieplavom.

Práce začali na severe, na brehu budúceho prístavu Port Said, 25. apríla 1859. Pri stavbe sa využívali najmä ľudia odsúdení na nútené práce. Niektoré zdroje odhadujú, že na kanáli celkovo pracovalo viac ako 1,5 milióna ľudí, pričom súčasne na stavbe pracovalo viac ako 30 000 ľudí. Počas výstavby zomreli desaťtisíce robotníkov, niektoré zdroje uvádzajú až 120 000 osôb, väčšina z nich na choleru a podobné epidémie.

Búrlivé časy

Suezský prieplav otvorili pre dopravu 17. novembra 1869. To malo obrovský pozitívny efekt na zámorský obchod a prenikanie Európanov do Afriky a Ázie.

Suezský prieplav
Suezský prieplav okolo roku 1900.

Veľká Británia stavbou Suezského prieplavu získala asi najviac. Vďaka tejto novej vodnej ceste sa vzdialenosť medzi Londýnom a Bombajom skrátila o zhruba 8 000 kilometrov. Pretože Briti mali v Indii rozsiahle ekonomické a strategické záujmy, snažili sa aj napriek tomu, že výstavbu z počiatku nepodporovali, získať nad prieplavom vplyv.

V roku 1875 predal Egypt územie okolo kanála Spojenému kráľovstvu. V roku 1888 Konštantínopolská zmluva vyhlásila Suezský prieplav za neutrálne územie pod správou Spojeného kráľovstva. Dohľad Spojeného kráľovstva nad prieplavom potvrdila aj Anglo-egyptská zmluva z roku 1936.

V roku 1951 Egypt zmluvu z roku 1936 vypovedal a Spojené kráľovstvo sa z územia v roku 1954 stiahlo. Prezident Gamál Násir potom kanál znárodnil, čo viedlo k tzv. suezskej kríze, počas ktorej sa okolie prieplavu stalo dejiskom bojov medzi Egyptom a izraelsko-britsko-francúzskou koalíciou. Následkom toho kanál v rokoch 1956-1957 uzavreli. Počas šesťdňovej vojny v roku1967 sa stal Suezský prieplav hranicou medzi Egyptom a Izraelom okupovaným Sinajom. To malo za následok ďalšie uzavretie prieplavu. Prieplav nebol po vojne otvorený a zostal uzatvorený až do roku 1975.

Suezský prieplav
Pohľad na prieplav pri Sueze.

Suezský prieplav dnes

Suezský prieplav meral pôvodne 164 km a bol 8 m hlboký. Po niekoľkých zväčšeniach je v súčasnosti prieplav 193 km dlhý, 24 m hlboký a 205 – 225 m široký v hĺbke minimálne 11 metrov. Pozostáva zo severného prístupového kanála s dĺžkou 22 km, samotného kanála s dĺžkou 162 km a južného prístupového kanála s dĺžkou 9 km.

Kanál umožňuje plavbu lodiam s ponorom do 20 m alebo 240 000 ton nosnosti a do výšky 68 m nad hladinou vody. Kanál dokáže zvládnuť väčšiu premávku a väčšie lode ako Panamský prieplav. Niektoré supertankery sú príliš veľké na to, aby prešli kanál. Niektoré lode môžu vyložiť časť svojho nákladu na loď vlastnenú prieplavom, aby znížili svoj ponor a po tranzite preložia svoj tovar na druhom konci opäť naspäť na materskú loď.

Suezský prieplav
Konvoj lodí smeruje na svoju cestu prieplavom.

Od 6. augusta 2015 je otvorený v strednej časti nový paralelný prieplav s dĺžkou viac ako 35 kilometrov, takzvaný Nový Suezský prieplav. To umožňuje obojsmernú prevádzku v 72 km dlhej centrálnej časti prieplavu a efektívnejšie využitie tejto vodnej cesty. Všetky lode prechádzajú v konvojoch v pravidelných časoch. Každý deň o 04:00 vypláva zo Suezu severný konvoj. S prechodom tohto konvoja je synchronizovaný konvoj smerujúci na juh. Ten štartuje o 03:30 z Port Said. Oba konvoje sa križujú v dvojprúdovom úseku.

15. apríla 2021 egyptské úrady oznámili, že rozšíria južnú časť Suezského prieplavu s cieľom zlepšiť efektívnosť prieplavu. Plán sa týka 30 kilometrov od Suezu po Veľké horké jazero. Prieplav bude rozšírený o 40 metrov a maximálny ponor sa zvýši z 20 metrov na približne 22 metrov.

Suezský prieplav
Nákladná loď smeruje k mostu Egyptsko – japonského priateľstva. Prieplav okrem neho prekonáva päť pontónových mostov, ktoré sa otvárajú počas prejazdu konvojov lodí, jeden cestný tunel pod prieplavom a jeden železničný most.

Uzavretie prieplavu kvôli nehode

Dňa 23. marca 2021 okolo 07:40 miestneho času zablokovala Suezský prieplav v oboch smeroch ultra veľká kontajnerová loď Evergreen triedy G Ever Given. Loď prevádzkovaná spoločnosťou Evergreen Marine bola na ceste z Malajzie do Holandska. Narazila na plytčinu po tom, čo ju údajne silný vietor odhodil z kurzu. Keď loď Ever Given narazila na plytčinu, otočila sa bokom a úplne zablokoval kanál. K tomuto incidentu došlo na juhu, v časti prieplavu, kde je len jeden kanál.

Prvá loď po odstránení Ever Given prešla prieplavom 29. marca. V priebehu niekoľkých hodín sa obnovila nákladná doprava, incident však vyvolal nahromadenie približne 450 lodí. Predseda úradu pre Suezský prieplav v Egypte, Usama Rabie, vo svojej správe uviedol, že škody spôsobené zablokovaním kanála dosiahli približne 1 miliardu dolárov.

Suezský prieplav
Loď Ever Given blokuje Suezský prieplav v roku 2021.

Po pol roku, 9. septembra 2021, bol prieplav opäť nakrátko zablokovaný loďou MV Coral Crystal. Túto loď sa podarilo odstrániť do 15 minút, čo predstavovalo minimálne narušenie pre ostatné konvoje.

Jedna zaujímavosť na záver

Otvorenie Suezského prieplavu bola spoločenská udalosť storočia. Egyptská vláda, konkrétne Ismail Pascha, požiadala Giuseppe Verdiho, aby pre oslavy otvorenia Suezského prieplavu vytvoril operu. Starnúci skladateľ po veľkom presvedčovaní napokon zvolil. Možno ho presvedčil exotický námet, možno vidina peňazí, možno túžba ukázať, že má stále, čo povedať a ponúknuť. Aby lepšie porozumel miestnej kultúre, dlhé týždne študoval dejiny a zoznamoval sa so zvykmi a nástrojmi neznámej zeme.

Po hudobnej stránke predstavovala opera ľubozvučný mix cudzokrajnosti a talianskej opernej tradície. Nová bola v špecifickom prístupe, v ktorom Verdi prepojil monumentálne scény, baletné čísla, veľkolepé ansámble do jednoliateho celku. Už to neboli uzavreté celky, ale otvorená hudobná dráma, v ktorej sa objavovala spievaná reč. Verdi v Aide spracoval tragický príbeh o žene, ktorá je nútená vybrať si medzi láskou k mužovi a láskou k vlasti v období vojenského konfliktu dvoch národov, Etiópanov a Egypťanov.

Nie je určite nezaujímavé, že si Verdi nechal špeciálne pre účely tejto opery zhotoviť nový druh hudobného nástroja – bolo to šesť rovných trubiek staroegyptského tvaru, ktoré boli napokon využité v scéne Triumfálneho pochodu.


Tento obsah bol zaradený v Afrika, Egypt a označkovaný ako , , , , . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.