Keď sa povie meno Ignác Lamár, tak väčšine asi toto meno nič nepovie. No ak poviem jeho prezývku Schöne Náci, všetci Bratislavčania určite ihneď vedia o kom bude dnešné historické okienko. Presne pred 127 rokmi, 11. augusta 1897, sa narodil do rodiny obuvníka v obci Ergenau (dnes mestská časť Petržalka) prvorodený syn manželov Lamárovcov.
Ťažké detstvo
Život malého Ignáca nebol jednoduchý. Mal jedného mladšieho brata, ktorý sa narodil s mozgovou obrnou a jeho samotného v škole šikanovali. Ochorenie mladšieho brata v rodine spôsobovalo mnoho problémov. Matka napokon situáciu nezvládla a odišla do Viedne s tovarišom, do ktorého za zamilovala. Vzala si aj všetky našetrené peniaze. Otec ktorý zostal na výchovu dvoch detí sám začal svoje nešťastie utápať v alkohole. Otec sa čoskoro upil k smrti a exekútori rozpredali rodinný majetok na úhradu dlžôb. Mladší brat skončil v ústave a z Ignáca sa stal bezdomovec. Od toho momentu sa snažil uživiť, ako sa dalo. Vystriedal množstvo rôznych povolaní – od pomocníka u obuvníka, nosiča uhlia, až po príležitostného speváka či kulisára v divadle.

A práve divadlo sa malo podpísať pod Lamárovu zmenu v správaní. V čase, keď pracoval ako kulisár, bol zamilovaný do kolegyne Žanety. Tá ho však opustila kvôli inému. A z toho podľa pamätníkov Ignácovi „preskočilo“. Od vtedy sa sám každý deň prechádzal historickými uličkami Starého Mesta. Okoloidúcim občas zaspieval, ale hlavne každého vrúcne a s úsmevom pozdravil. Dámam sa vždy uklonil a v troch jazykoch im povedal: „Ruky bozkávam, Küss die Hand, Kezét csókolom.“
Schöne Náci – vždy upravený elegán
Zakaždým bol upravený a čisto odetý, aby pôsobil elegantne. Jeho pamätníci ho poznali ako slušného, tichého a chudobného človeka, vždy pekne oblečeného, vo fraku s cylindrom a paličkou. S jeho charakteristickým oblečením je spojená jedna legenda.

Býval v rôznych podnájmoch. Vždy sa sťahoval s veľkým čiernym kufrom. V ňom mal frak, čierne lakovky, biele rukavičky a cylinder, ktoré grófka Náriová darovala po smrti svojho manžela jeho otcovi. Jedného dňa si Ignác tieto veci obliekol a pred zrkadlom si nacvičil úsmevy, parádne zdravenie cylindrom a vyšiel do prešporských ulíc. Jeho veľkým snom bolo pracovať v cirkuse ako klaun, presne ako jeho starý otec, ktorý bol klaunom v cirkuse Kludsky. Aspoň takýmto spôsobom si chcel svoj sen naplniť. Po uliciach Bratislavy, najmä po korze od Michalskej brány až po Dunaj chodil s ľahkosťou šviháka ako šľachtic. Preto si vyslúžil prezývku Schöne Náci.
Schöne Náci – legenda Bratislavy
Na Schöne Náciho si nikto nedovolil. Keď sa mu aj náhodou nejaké deti vysmievali, dostali od rodičov bitku. Mestské dámy, najmä osamelé vdovy, oceňovali, že chcel byť za každých okolností elegantný a upravený, takže sa o neho starali. Dali mu najesť aj mu oprali a on im za to pomáhal s upratovaním, prášil koberce, nanosil aj uhlie z pivnice. Keď dostal zaplatené, podelil sa s hladnými deťmi na Vydrici alebo si kúpil krémeše. Výsostné postavenie mal aj v bratislavských luxusných podnikoch či cukrárňach. Rovnako ako zámožní páni aj on mal svoj stôl, kde mu majitelia ponúkali kávičku zadarmo. Špeciálne bol vysadený na zákusky. Vychýrení bratislavskí cukrári to veľmi dobre vedeli, takže od nich často odchádzal so sladkou výslužkou.

Trpel viacerými zdravotnými problémami a osudnou sa mu stala tuberkulóza. Postupne sa presúval z jednej nemocnice do druhej, až sa ocitol v liečebnom zariadení v Lehniciach, kde aj ako sedemdesiatročný 23. októbra 1967 zomrel. Keďže nemal žiadnu rodinu a ani peniaze, pochovali ho ako bezdomovca na tamojšom cintoríne.
Posledná cesta do Bratislavy
Schöne Náci mal však jedno jediné veľké prianie. Túžil navždy spočinúť v milovanej Bratislave. Jeho prianie bolo napokon vyslyšané. V roku 2007 previezli telesné pozostatky do Bratislavy a uložili ich na Ondrejskom cintoríne.

Po takmer 40 rokoch mal Schöne Náci pohreb v rodnej Bratislave, kde sa s ním rozlúčila aj skupina Lojzo, ktorá mu zaspievala vlastnú pesničku Schöne Náci. Na poslednej ceste si Ignáca Lamára uctilo niekoľko stoviek Bratislavčanov. Odpočíva v tesnej blízkosti ďalšieho veľkého bratislavského rodáka Júliusa Satinského. Do Starého Mesta sa symbolicky vrátil v podobe sochy na bratislavskom korze.
Život so Schöne Nácim bol veselší, milší, krajší, mäkší, láskavejší, ľudskejší, úsmevnejší. Vôbec nebol „mestským bláznom“, ako sa ho často snažili nazývať, ale bol darom, ktorý mesto dostalo.
